Predstavte si chlapa (možno postačím i ja) okolo tridsiatky, ktorý celý život žil s niekym. Keď bol ešte malý, chovali ho mamička a otecko, a potom neskôr, keď sa kvázi osamostatnil, sa pretĺkal s kadejakými pochybnými existenciami v rôznych bytoch, v rôznych mestách, kde-kade po svete. Až jedného pekného slnečného sydneyského dňa narazil na istú žienku, naklamal jej, aký je úžasný a odvtedy s ňou žil. Šťastne, či aj kadejako inak, až kým mu pred dvoma týždňami neodišla na Zéland.

Sotva sa jej lietadlo odlepilo od štartovacej dráhy, už mal plnú hlavu myšlienok. Dr. Freud by z nich rýchlo vedel naškrabať dve-tri teoretické eseje. Mobil plný roky nepoužitých čísel, diskotéky a kluby v okruhu piatich kilometrov plné roztúžených samičiek, mesta neznalé sotva plnoleté turistky-batôžkárky, ktorým treba vysvetliť cestu a pozvať ich na kávu. Ách, to je krása! Najvyšší čas otestovať dávno netrénované techniky a fígle!

Lenže, ako býva neraz zvykom, teória sa od praxe zásadne líši. Kdeže ženy! V prvom rade je potrebné postarať sa o prežitie. Iste viete ako je to s tými biologickými potrebami. Človek potrebuje byť v teple, treba ho obliecť a nakŕmiť. S teplom v Sydney problém nebýva, a tým pádom veľmi ani s oblečením. Tie sporo odeté devy na plážach ešte i tretej ráno to pravidelne potvrdzujú. Do popredia sa teda dostáva potreba plného žalúdka.

Prvých pár dní prejde bez problémov. V chladničke a v skrinkách okolo je dostatok jedla pre nášho antihrdinu. Lenže potom sa začnú bežné potraviny míňať. Chlapík raňajkuje čokoládu, na večeru si dá liter zmrzliny. A po týždni s prekvapením zistí, že niet čo jesť. Viac-menej z nostalgie umyje riad a kuchyňa prejde do režimu letného spánku. Až je človeku divnô, ako prázdno môže byť v prázdnom byte, keď niet čo jesť. A chúďa chladnička, i tej škŕka v jej prázdnom žalúdku.

Poviete si: a čo ten chlapík nejde na nákup. Veru, mohol by. Ale existuje aj čosi lepšie. Nevyžiadaná pošta. Poznáte to, dostávate toho hŕbu a väčšinou všetko smeruje priamo do koša. Záplavou pochybných inzerátov, reklám a ponúk nestrácate čas. A to je práve chyba. V tej kope papierového smetia sa totiž môže nachádzať čosi významné…

Áno, tí bystrejší (prípadne osamelejší) už uhádli — je to donáška do domu! Pizza, pizza, pizza a opäť pizza. Tých je nespočetne veľa a na krátkodobú samotu sú ideálne. Šikovný slamený vdovec nájde však aj iné letáky. Thajské pochúťky. Mexické špeciality. Suši. Makrobiotika, fuj. Toskánsko Down Under. Spomienky na Afriku. Saigon. Kebab na cestu.

Vybrať, zavolať, vybavené. A sotva posledný hlt sangrie nasleduje dole krkom paellu, svet sa okamžite javí vo veselších farbách. Konečne čas otestovať dávno netrénované techniky a fígle…

Opäť sa raz ukázalo, aký viem byť nevšímavý. Len prednedávnom som zistil, že neďaleko našej ulice je Abbey Road. Jedna z mnohých. Škoda len, že nie ta pravá. Presnejšie slávnejšia, s poštovým kódom NW8. Tá, kde sú Abbey Road Studios, a ktorú spopularizovali Beatles, po vydaní ich posledného albumu Abbey Road. Pred rokom som si tú ulicu celú prešiel. Fuj, ale je dlhá. Ešteže názov ulice je krátky. Neviem si celkom predstaviť, keby tie štúdiá boli napríklad na takej Dr. Jack the Ripper Jr. Drive. Asi by ostalo pri pôvodnom nápade nazvať ten album Everest.

Zaujímalo by ma, kto vymýšľa uliciam názvy. To musí byť fajn robota. Ráno prídete do práce, dáte si kávu, prečítate noviny. Po obede skúsite začať pracovať. Opýtate sa sekretárky, či niekam treba vymyslieť názov ulice. Opäť nič, pán vedúci odborný referent, odpovie sekretárka. Nič nové sa nepostavilo. Žiadna zmena režimu. A takto dookola celé dni. Keď tu zrazu, bác, vybudovalo sa nové sídlisko. Napochytro treba vymyslieť 20 názvov. Panika. Odkiaľ vziať inšpiráciu? Siahnete po prvej knižke z poličky – príručka astronómie. A už sa to sype. Galaktická. Meteorova. Raketová. Námestie Kozmonautov. Nuž to vám poviem, jedného by to zmiatlo. Ja som tam teda nikdy žiadneho kozmonauta nestretol. A to som tade chodieval často, lebo tam býval môj spolužiak, menovec.

Predpokladám, že vždy to zas také pestvo nie je. Zjavne treba dať priestor významným osobnostiam, udalostiam, miestam. Fučíkova, Gottwaldova, Šmeralova. Čo to meliem, chcem povedať Štefánikova, Masarykova, Šrobárova. Čím viac, tým lepšie. Dobre, ale ako k tomu príde obyčajný smrteľník? Každý by chcel mať po sebe pomenovanú ulicu. Aj ja by som chcel, načo klamať. Navrhujem všetky ulice pomenovať po občanoch. Ale toľko ulíc neexistuje, namietate. Bude treba vyberať, ale ako? Lotéria? Aukcia? Komisia? Pekne podľa zásluh. Alebo aj nie.

“Dobrý deň, chcel by som mať svoju ulicu.”

“Dôvod?”

“Ľudia mi nemôžu prísť na meno.”

“Prečo?”

“Vravia, že som sviňa. Vraj sa to nepatrí – biť vlastnú ženu.”

“Nevravte.”

“Keď ona ma nechce pustiť na dovolenku zašpásovať si s milenkou. Mrcha jedna.”

“Hneď si vás píšem. Nerobte si však veľké nádeje. Viete, ľudí s vaším problémom je mnoho. Akože sa voláte?”

“Mrchožrút.”

Asi si začnem viacej všímať názvy ulíc. A ponuky práce.

Angličania kvôli zimnej olympiáde za televízorom vysedávať nebudú. Nehrá sa na nej ani futbal, ani kriket. Dokonca ani rugby, či nebodaj tenis. Navyše nemajú veľa športovcov, podobne ako Slovensko, ktorí by sa mohli dostať na stupne víťazov. Hoci minulý týždeň sa pošťastilo a obe krajiny získali po jednej striebornej medaile.

Našinec v Londýne nemá veľa príležitostí pozrieť si slovenský šport v akcii. Samozrejme niektorí majú kanály, na ktorých ukazujú takmer celú olympiádu, alebo prijímajú slovenskú televíziu. Avšak v bare Famous 3 Kings vo West Kensingtone občas vedia, že kvôli hokeju by poniektorí šli občas aj na kraj sveta. Naposledy som tam bol na zápas proti USA. Prišli sme tam radšej už hodinu pred zápasom, aby sme sa dostali dnu. Náš zápas púšťali na dvoch veľkých obrazovkách a asi ďalších štyroch malých. Priamy prenos STV2. Boli to nervy, a to nemám rád. Objavilo sa tam dokonca pár Američanov. Čuduj sa svete, prebehlo to bez incidentov. Až na jeden drobný, o ktorý sa zaslúžil môj kamarát, Angličan. Vždy pripravený robiť fóry, tentoraz sa mu vymkol z rúk jeden s pivom. Pivo mu začalo syčať a vystrekovať z fľašky, pričom mierne zasiahol jednu Slovenku. Jej kamarátka pohotovo zasiahla, pretože nás počula rozprávať sa po anglicky. „Ty si Američan?“ pýta sa ho. „Nie, rozhodne Angličan,“ odpovedal kamarát. V tej chvíli by ju nepresvedčil ani Aristoteles. Obrátila sa ku svojmu kumpánovi a povedala: „Určite je to Američan.”

Takto dochádza zbytočne k nedorozumeniam a nevraživostiam. Systém športových zápolení sa mi vôbec nepozdáva. Nehovorím, že to nemá ani hlavu ani pätu. Ale myslí niekto aj na nás, pasívnych účastníkov? Takto nám skracovať život. Prečo nenastoliť systém fifty-fifty: „raz vyhrám ja, raz ty“. Ak vieme, že dnes máme vyhrať, od začiatku budeme piť šampanské a nie až na konci, po všetkých tých borovičkách a slivoviciach. Ak vieme, že máme prehrať, zrúbeme sa pre istotu rovno pred zápasom. Nebudeme pre nič za nič miešať rôzne typy alkoholických nápojov. Aj športovci by získali. Žiadne tvrdé tréningy, žiadne zápasy na doraz. „Ľahko na cvičisku – ľahko na bojisku.“ Na druhej strane, zo štatistikov sa tak zrazu stanú štatisti. Národné federácie si budú potrebovať pamätať iba jednu vec: kto má vyhrať nasledujúci vzájomný zápas. Dá sa tak zároveň ľahko vyrátať, kto vyhrá celý turnaj. Samozrejme systém 50:50 medzi jednotlivými tímami nezaručuje, že turnaje budú vyhrávať tímy vyvážene. Opäť sa dostane ku slovu matematika a počítač rozvrhne zápasy tak, aby turnaj vyhral tím, ktorý je na rade. Podľa toho by sa mohla vybrať aj usporiadateľská krajina, aby to fanúšikovia nemali ďaleko ku svojim budúcim hrdinom. A to všetko môžu vedieť všetci roky dopredu! Zjednoduší sa plánovanie dovoleniek, národné povedomie sa bude oživovať pravidelne, nikto sa nad nikým nebude vyvyšovať, ľudia prestanú stávkovať a začnú namiesto toho chodiť viac do kasína, funkcionári ani rozhodcovia nebudú obviňovaní z úplatkárstva, v dôsledku čoho zostane v médiách viac miesta na dôležité kto s kým kde a kedy, takže sa zvýši rozvodovosť a dopyt po právnikoch, klesne cena zlata, a ja si konečne budem môcť dovoliť kúpiť zlatý zub.

Mám pocit, že táto vízia sa tak skoro nevyplní. Budem musieť jednoducho obmedziť pozeranie športových zápasov. Našťastie to pôjde ľahko, nemám totiž doma televízor.

U nás v Sydney rozoznávame dve hlavné ročné obdobia, interne si ich nazývam zima a leto. Leto, to je vtedy, keď ja a ostatní košeliaci chodievame do práce a z práce ukrytí v tieni, a zima je vtedy, keď sa vystavujeme slnku. No a ešte rozoznávame aj prechodné (alebo aj vedľajšie) ročné obdobia (interne jar a jeseň), počas ktorých je to pomiešané a tak človek dopredu nevie, či pôjde do práce po slnečnej, alebo tienistej strane ulice.

Každopádne, sydneyské ročné obdobia sa ani zďaleka nepodobajú na tie košické. A už vôbec nie na londýnske!

Ale nie o tom som chcel. Dnes je na programe letná únava. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, že letná únava existuje. Väčšinou sú po jarnej únave takí vyčerpaní, že sú radi, že prišlo leto a môžu s chuťou pracovať v záhrade, sedieť v mestskom parku s fešandou na kolenách do jedenástej, prípadne sa lepiť v autobuse MHD na ďalších osemdesiat nešťastníkov. A po všetkých menovaných aktivitách byť primerane unavení.

Letná únava je však vážny problém! Všímavejší zamestnávatelia neraz pozorujú ako zamestnancom klesá počas letných mesiacov pracovná disciplína. Niekto prichádza do práce neskoro, s kruhmi pod očami a smutným psím pohľadom (často tí, u ktorých pocit zodpovednosti prevážil nad únavou, prípadne aj tí, ktorí majú doma psa), iní prídu po dvoch dňoch s od lekára, že boli chorí (to tí odvážnejší, ale často i unavenejší) a tí najvážnejšie postihnutí neprídu vôbec. Zašijú sa a niekedy to môže trvať i dva-tri týždne, kým sa zotavia.

Je však smutné, že na letnú únavu nedbá zákonník práce a mnohí zamestnanci musia preklenúť toto neobyčajne ťažké obdobie plytvaním dovolenky. Veď čo môže byť krajšie ako jesenné prechádzky pľušťou košického parku alebo zimná dovolenka v Bulharsku? Osobne môžem odporúčať tiež korčuľovanie na Štrbskom plese koncom apríla; prirodzene, niekedy spojené aj s potápaním. A práve na takéto mimoriadne populárne radovánky málokomu zvýši čas – vyčerpanosť si vyžiada premrhanie dovolenky na zotavenie z letnej únavy!

Nie je to na zlosť? Komu by sa chcelo oddychovať pri mori práve v tom najväčšom teple? Alebo relaxovať na horskej chate bez šance na zasypanie lavínou? Priame dôsledky – rakovina kože, prípadne aj spojená s pohlavne prenosnými chorobami, alebo, na druhej strane, bezbrehá nuda bez kvapky adrenalínu a bez vločky trblietavého, lavínového snehu.

Riešenie je však na dosah. Podajte na leto výpoveď. Nebudete v tom sami, sľubujem, ja to tak robievam skoro každý rok. No a keď sa zbavíte otravnej práce, ktorá vám posledný rok ničila zdravie, môžete si trebárs ľahnúť do postele a počkať do jesene. Budete mať dostatok času prejsť si ponuky práce na ďalší rok a prípadne, ak do postele zaobstaráte aj spoločnosť, sa aj zabaviť.

Len pozor, aby ste sa príliš nevyčerpali. Jesenná únava totiž nie je nič výnimočné…