Angličania kvôli zimnej olympiáde za televízorom vysedávať nebudú. Nehrá sa na nej ani futbal, ani kriket. Dokonca ani rugby, či nebodaj tenis. Navyše nemajú veľa športovcov, podobne ako Slovensko, ktorí by sa mohli dostať na stupne víťazov. Hoci minulý týždeň sa pošťastilo a obe krajiny získali po jednej striebornej medaile.

Našinec v Londýne nemá veľa príležitostí pozrieť si slovenský šport v akcii. Samozrejme niektorí majú kanály, na ktorých ukazujú takmer celú olympiádu, alebo prijímajú slovenskú televíziu. Avšak v bare Famous 3 Kings vo West Kensingtone občas vedia, že kvôli hokeju by poniektorí šli občas aj na kraj sveta. Naposledy som tam bol na zápas proti USA. Prišli sme tam radšej už hodinu pred zápasom, aby sme sa dostali dnu. Náš zápas púšťali na dvoch veľkých obrazovkách a asi ďalších štyroch malých. Priamy prenos STV2. Boli to nervy, a to nemám rád. Objavilo sa tam dokonca pár Američanov. Čuduj sa svete, prebehlo to bez incidentov. Až na jeden drobný, o ktorý sa zaslúžil môj kamarát, Angličan. Vždy pripravený robiť fóry, tentoraz sa mu vymkol z rúk jeden s pivom. Pivo mu začalo syčať a vystrekovať z fľašky, pričom mierne zasiahol jednu Slovenku. Jej kamarátka pohotovo zasiahla, pretože nás počula rozprávať sa po anglicky. „Ty si Američan?“ pýta sa ho. „Nie, rozhodne Angličan,“ odpovedal kamarát. V tej chvíli by ju nepresvedčil ani Aristoteles. Obrátila sa ku svojmu kumpánovi a povedala: „Určite je to Američan.”

Takto dochádza zbytočne k nedorozumeniam a nevraživostiam. Systém športových zápolení sa mi vôbec nepozdáva. Nehovorím, že to nemá ani hlavu ani pätu. Ale myslí niekto aj na nás, pasívnych účastníkov? Takto nám skracovať život. Prečo nenastoliť systém fifty-fifty: „raz vyhrám ja, raz ty“. Ak vieme, že dnes máme vyhrať, od začiatku budeme piť šampanské a nie až na konci, po všetkých tých borovičkách a slivoviciach. Ak vieme, že máme prehrať, zrúbeme sa pre istotu rovno pred zápasom. Nebudeme pre nič za nič miešať rôzne typy alkoholických nápojov. Aj športovci by získali. Žiadne tvrdé tréningy, žiadne zápasy na doraz. „Ľahko na cvičisku – ľahko na bojisku.“ Na druhej strane, zo štatistikov sa tak zrazu stanú štatisti. Národné federácie si budú potrebovať pamätať iba jednu vec: kto má vyhrať nasledujúci vzájomný zápas. Dá sa tak zároveň ľahko vyrátať, kto vyhrá celý turnaj. Samozrejme systém 50:50 medzi jednotlivými tímami nezaručuje, že turnaje budú vyhrávať tímy vyvážene. Opäť sa dostane ku slovu matematika a počítač rozvrhne zápasy tak, aby turnaj vyhral tím, ktorý je na rade. Podľa toho by sa mohla vybrať aj usporiadateľská krajina, aby to fanúšikovia nemali ďaleko ku svojim budúcim hrdinom. A to všetko môžu vedieť všetci roky dopredu! Zjednoduší sa plánovanie dovoleniek, národné povedomie sa bude oživovať pravidelne, nikto sa nad nikým nebude vyvyšovať, ľudia prestanú stávkovať a začnú namiesto toho chodiť viac do kasína, funkcionári ani rozhodcovia nebudú obviňovaní z úplatkárstva, v dôsledku čoho zostane v médiách viac miesta na dôležité kto s kým kde a kedy, takže sa zvýši rozvodovosť a dopyt po právnikoch, klesne cena zlata, a ja si konečne budem môcť dovoliť kúpiť zlatý zub.

Mám pocit, že táto vízia sa tak skoro nevyplní. Budem musieť jednoducho obmedziť pozeranie športových zápasov. Našťastie to pôjde ľahko, nemám totiž doma televízor.