V nedeľu bolo krásne ráno a nadôvažok som sa prebudil s príjemným pocitom. Na hodinách svietilo desať a nejaké drobné, ale dobre som vedel, že je o hodinu menej. Bol to skutočne blažený pocit. Špeciálne jeho malá škodoradostná súčasť, vedomie, že v Európe sú na tom presne naopak a dnes spali o hodinu menej. A budú mať kratší víkend a do práce pôjdu v pondelok mrzutí. Možno aj budú vstávať za tmy. Che-che.

Keď som sa dosýta vyspal a otvoril som veko počítača, pozerám, a čas sa automaticky nezmenil. Ako to, vravím si prekvapene, mám problém s Macintoshom? Ako to?!! Nevie Macintosh zmeniť čas ako sa sluší a patrí, keď nadíde tá správna hodina? Budem ho musieť po siedmich týždňoch reštartovať? Budem ho musieť reklamovať?

Trocha znepokojený som zapol ten druhý počítač, ktorý normálne nepoužívam. S Windows. A i na ňom je však akosi príliš veľa hodín. Na jednej strane ma to upokojilo (Macintosh nie je o nič horší!), na druhej strane nie som o nič menej zmätený — čas sa predsa musel zmeniť! Vždy sa mení poslednú marcovú nedeľu. Pre istotu vykuknem z okna — na veži oproti už čas prehodili. Upokojil som sa. Ach, tie počítače. Je to vyriešené, všetko je v poriadku!

Pískajúc sa venujem lahodnému ničnerobeniu a času už nevenujem pozornosť. Aj keď… Ani na telefóne sa mi čas automaticky nezmenil ako zvykne. Až mi je to akési divné. Nedá mi to a rýchlo sa pozriem na internet. Konečne je to jasné — v Európe sa čas posunul, u nás však nie.

Moju mierne naštrbenú náladu zachraňuje skutočne len to, že Európania spali o hodinu menej. My sa však vyspíme o hodnu dlhšie až na budúci týždeň, keďže, celkom výnimočne, sa vlády troch východných austrálskych štátov (Nového Južného Walesu, Viktórie a Tasmánie) rozhodli tento rok prechod na bežný čas o týždeň odložiť. A prečo? Za všetko môžu televízne spoločnosti a ich mamon. Práve sa končiace Hry Spoločenstva by sa neadekvátne posunuli v programovej ponuke Spojeného kráľovstva, Indie a Bangladéšu. Je pochopiteľné, že jeden a pol miliardy potenciálnych divákov nemôže trpieť. Odtrpím si to za nich ja a mojich desať miliónov spoluobčanov v troch spomínaných štátoch.

Možno by mohli letný čas celkom zrušiť. Človeku zmena dvakrát ročne zbytočne naruší biorytmus. A čo je ešte horšie, tie neustále posuny (či ich absencia) majú neblahé následky na mrzútov ako som ja. A to ma, pochopiteľne, trýzni najviac.

Raj si predstavujem ako miesto, kde sa nepretržite oslavuje. Len som si nie istý akým spôsobom. Iste nemusím pripomínať, ako také oslavy na našej rodnej hrude zvyčajne prebiehajú. A končia. “Fero, nože sa neondej sa. Poslednú, kapurkovú,” kričí Števo. Ozaj vážne poslednú. Desať a dosť. Hoci sa Fero ešte ani nedopracoval ku kapure, čiže bráne.

Dôvodov na oslavy v bežnom živote je neúrekom. Najčastejšie sú to narodeniny a meniny. Niektoré meniny sú z historických dôvodov všeobecne uznávané takmer ako sviatok - napríklad na Štefana, alebo na Jozefa. Akosi sa očakáva, že budú všetci oslavovať a na druhý deň sa zotavovať. Samozrejme nikto nikoho nenúti, božechráň, ale po slabej polhodinke už platí staré známe: kto nepije s nami, pije proti nám. Koho zaujíma, že nepoznáte oslávenca, že ste autom, a práve ste prišli z Hagensovej výstavy o plastinácii, kde ste na vlastné oči videli aké divy alkohol dokáže vytvoriť. No na moj veru, takých už tu bolo. Samé výhovorky. Len sa Ďurko nesmieš báť, odpor treba prekonať, nesmieš sa ty od nás takto dištancovať! Navyše, ráno v práci aj tak nikoho nebude zaujímať vaša zvesená hlava a kruhy pod červenými očami. Všetci, vrátane šéfov, majú dosť problémov s vlastným tráviacim ústrojenstvom. Raz darmo, v zdravom tele zdravý duch.

Nepochybujem, že by sa meniny ujali aj u Angličanov, ktorí sú o ne ochudobnení (tí tiež využijú každú príležitosť doriadiť sa). Tento rok som potlačil nutkanie oslavovať tie svoje a strávil som ich prakticky. Hľadaním podnájmu. Poniektorí tvrdia, že nie je nič ľahšie ako nájsť si v Londýne podnájom. Takých expertov som už počul aj v Prahe. Iba blázon by im uveril. Teda pokiaľ máte isté nároky a neberiete čo vám príde pod nohy. Či pod ruky. Nie som veľký fanúšik hľadania a sťahovania sa, ale zmena je život a človek niekde musí bývať. Na druhej strane, aspoň mám takto možnosť spoznať časti Londýna, do ktorých by som inak asi ani nezablúdil.

Náhoda chcela, aby som pri tom mojom hľadaní stretol chlapíka z Adelaide. Bol sa pozrieť na tú istú izbu ako ja. Skončili sme spolu na pive. Vraj kedysi strávil tri týždne v Nimbine, zvláštnom austrálskom mestečku, o ktorom som už kdesi čítal, ale nespomeniem si kde ani keby ste ma rozkrájali. Uvažoval dokonca o Nimbine napísať knižku. Bol by to vraj raj na zemi, nebyť polovice obyvateľstva závislej na drogách. Zdá sa, že to s tým hýrením a oslavovaním prehnali. Jeden by povedal, že to miesto stihol biblický osud. Ostatne, tak ako každý iný raj na zemi…

Pred mesiacom som bol na výstave príznačne pomenovanej Úžasné ľudské telo. Ako je z názvu zrejmé, vystavovanými objektami boli práve úžasné ľudské telá. Len trocha umelé a celkom mŕtve.

Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia nemecký patológ Dr. Gunther von Hagens vynašiel revolučnú metódu konzervovania ľudského tela nazvanú plastinácia.

Plastinácia funguje približne nasledovne: nič netušiaci budúci exponát sa ponorí do acetónu a voda a tuk v tele sa acetónom pomaly nahradia. Následne v druhom - tvorenom primárne tekutým plastom - kúpeli vo vákuu začne acetón vrieť a tekutý plast preberie jeho miesto v tele. A je vymaľované. Výsledný produkt nezapácha, nerozpadá sa, nehrdzavie a dá sa úspešne presúvať po celom svete za účelom rozširovania vzdelanosti a veľkosti konta majiteľa výstavy.

Ponechajúc stranou kontroverzné otázky etiky a domnelú či skutočnú morbídnosť vystavovania takýchto umelohmotných hračiek, živý človek si z výstavy čosi odniesť môže (určite však nie vystavované exempláre). Slabšie povahy silné nutkanie na vracanie, závrate a prípadné mdloby, tí ostatní možno i rozšírenie obzorov a nové poznatky.

Nejde len o to, že človek zistí ako to má celé v tele usporiadané a pozapájané. Je to dôležité, ale posolstvo sa skrýva v čomsi inom. Súčasťou výstavy sú totiž aj vzorky vnútorných orgánov - obličiek, žalúdka, pečene, pľúc, srdca, a podobne. A na porovnanie, orgánov zdravých a orgánov, ktoré boli podrobené, povedzme to eufemisticky, výraznejšiemu opotrebeniu. Fajčiar si môže porovnať svoje pľúca so nefajčiarskými. Notor si môže úspešne zahrať populárnu hru “nájdite tisíc rozdielov medzi dvoma pečeňami”. A citlivé duše so zlomenými srdciami majú možnosť zistiť, že sme na tom všetci takmer rovnako.

Určite, mnohí sa počas prehliadky pozastavia a zamyslia, keď vidia, kam ich nezdravý životný štýl speje. Narýchlo prídu na um záväzky a sľuby. Ale niekedy to nie je až také jednoduché. Návštevník prejde dverami, zaradí sa späť do davu, nadýchne sa zhlboka mestského smogu, v stánku pri výstavisku si narýchlo hodí do žalúdka šťavnatý hamburger naolejovaný majonézou, zaleje ho mierne presladeným bublinkatým nápojom, sadne do auta a odvezie sa späť domov pred televíznu obrazovku.

A nasledujúci deň si možno už ani nespomenie, že súčiastky, ktoré v sebe má, sa poväčšine nedajú nahradiť čímsi umelým.

Alebo dajú, ale je možné, že to bude len pre potreby nejakej ďalšej výstavy.

Každý rok, druhú stredu v marci, je v Anglicku takzvaný No Smoking Day. Deň, keď sú fajčiari vyzvaní odložiť cigarety nadobro. Alebo aspoň v ten jeden deň. Ubehlo len pár dní od tohtoročného a už som natrafil na perličku o NR SR, citujem: “Poslanci už druhý raz porušujú v parlamente zákaz fajčenia, ktorý sami zákonom nariadili. Už niekoľko mesiacov si opäť zapaľujú cigaretu priamo v budove, hoci to majú zakázané. Za každú cigaretu by tak podľa protifajčiarskeho zákona mali zaplatiť päťtisícovú pokutu. Tej sa však vyhnú pretože majú priestupkovú imunitu.”

Všetci máme svoje neresti. Niet divu, že poslanci vďaka tým svojím (a nejde len o fajčenie na verejných miestach) porušujú zákon. Majú predsa náročné povolanie a je v záujme nás všetkých, aby sme nad tým zažmúrili oko. Veď oni za nás dokonca aj myslia. O pár rokov dopredu. Vykladajú si Orwella moderným spôsobom a pochopili, že aj v demokratickom systéme sa oplatí zaviesť to čo platí v totalitnom: že niektorí sme si jednoducho rovnejší. Zaviedli si priestupkovú imunitu priamo do ústavného zákona. Jediný priestupok, za ktorý budú môcť byť potrestaní, je šoférovanie pod vplyvom alkoholu.

Človek je bytosť nedokonalá. Doteraz som si však myslel, že práve preto sa má celý život zdokonaľovať a pracovať na sebe. Obzvlášť na svojom charaktere. Aj keby to malo sem-tam bolieť. A ak je nadaný a výnimočný, byť príkladom nie len pre svoje deti, ale aj pre ďalšie generácie. Ako je dnes pre mnohých príkladom Socrates, Galileo, Goethe alebo Benjamin Franklin. Ja viem, šokujúci názor. Priam primitívny. Budem ho musieť včas prehodnotiť. Najlepšie asi bude zbaviť sa ho, raz a navždy.

Okrem skutočností, na ktoré mám mylný názor, existujú také, ktoré som ani nikdy nepochopil. Minule sme sa naťahovali o značení poludnia a polnoci v dvanásťhodinovej konvencii. Prečo je poludnie 12pm a nie 12am? Nesedelo mi to a nedávalo zmysel. A takých vecí existuje viacero. Ako napríklad nekonečnosť vesmíru, antihmota, alebo teória atómu. Netrápi ma to, hoci niekedy sa to nevypláca. Nevyplatilo sa mi to na chémii na strednej škole. Keďže mi atóm, ktorý sme preberali azda hneď na prvej hodine, nešiel do hlavy, považoval som za zbytočné učiť sa zvyšok. Načo sa budem zbytočne pachtiť, keď neviem dostatočne pochopiť taký elementárny jav? Tak sa stalo, že náš učiteľ chémie to už jedného dňa nevydržal a počastoval ma pri jednej odpovedi pätorkou. Vyzeralo to, akoby ju dával prvý raz v jeho živote. Ale na konci roka, keď to bolo medzi dvojkou-trojkou mi dal jednotku. Prekukol ma a pochopil, že nemá cenu kaziť mi život, lebo budem mať ešte veľa príležitostí pokaziť si ho sám až budem chcieť. Taký to bol charakter. Skvelý človek!

Nebudem si ďalej kaziť život. Je načase dať sa na politiku. Zbavím sa niektorých predpotopných názorov a naučím sa prevracať kabát. Človek sa predsa učí celý život.

Celosvetové média posledné týždne bombardujeme sloganom “kde do pekla trčíte?” a pomaly sa nám to začína vyplácať. Len za posledný týždeň nás prišli pozrieť Bono s rodinou (rozhodol sa vziať deti do ZOO) a neskôr priletela i sama kráľovná, ktorá pre zmenu už dlho nebola v opere. V britskej televízii si nemohla náš impozantný šot pozrieť, pretože neprešiel cenzúrou a to zrejme podnietilo jej zvedavosť. Iste, oficiálne sem prišla otvoriť hry Spoločenstva (niečo ako lokálna olympiáda) - ale, prosím vás, kto by naletel na taký priehľadný fígeľ!

Tá čoraz slávnejšia reklama nie je až taká prekvapivá; mihne sa v nej práve to, čo si bežný cudzinec asociuje s Austráliou - pláže, koralové útesy, žraloky, kengury, neobývané polopúšte, novoročný ohňostroj v Sydney, atď. Cudzinec však netuší, že existujú aj miesta, ktoré pre istotu netreba až tak tak tlačiť do popredia. Čo ak by sa potom už turistom nechcelo odísť?

Jedným z takých miest je Nimbin. Maličká dedina na severovýchode Nového Južného Walesu neznalým nič nepovie. Za posledných tridsať rokov sa však stala významným centrom alternatívnej kultúry. Aby som sa presnejšie vyjadril, približne 100% obyvateľov hulí trávu.

Prišlo k tomu náhodne, ako to neraz s osudovými udalosťami býva. V máji 1973 sa tam konal austrálsky Woodstock nazvaný Aquarius Festival. Organizovaný študentským hnutím, Aquarius bol prejavom túžby po lepšom živote v súžití s prírodou. Bolo aj proti čomu protestovať, keďže stále ešte prebiehala Vietnamská vojna a kde-tu sa v nej mihol aj Austrálčan, a to najmä na tej nesprávnej, imperialistickej strane.

Trocha oneskorení hippies si v Nimbine prišli na svoje. Dalo sa tam bez obáv pred stíhaním inhalovať THC a miesto bolo ako stvorené na pestovanie konope. Hodinu cesty autom od civilizácie, ukryté v slnečnom, úrodnom údolí pod nevysokými horami s dostatkom vlahy. A tak sa mnohí po skončení festivalu rozhodli, že neodídu. Možno niektorí odísť ani nevládali, takže sa stala z núdze cnosť, ale to sa dnes už nedozvieme.

Za tridsať rokov sa pôvodne ospalá subtropická dedinka zmenila na centrum marihuanovej kultúry. Obyvatelia si trávu pestujú a ponúkajú ju bez ostychu všetkým náštevníkom bez rozdielu veku, pohlavia, rasy či náboženského presvedčenia. Ujde sa všetkým, ktorí majú záujem. Zapáliť si možno kdekoľvek a nikoho to nepohorší. Netrápi to dokonca ani políciu. Tá má síce základňu (starší polorozpadnutý bungalov) na okraji dediny, ale do života jej obyvateľov sotvakedy zasahuje. Toleranciu presadzuje obyvateľstvo, toleranciou sa riadi i ruka zákona. A tak k hlavným atrakciám patria konopný bar, konopné veľvyslanectvo, a niekoľko konopných kaviarní. K tomu treba pripočítať výrobu konopných odevov, niekoľko galérií, a kolorit dotvárajú samozrejme hudobné festivaly.

No napriek neoceniteľnému čaru a výnimočnej atmosfére si asi Nimbin necháme pre seba. Bude to naše malé tajomstvo. Ak by sme do celého sveta hulákali “kde trčíte?”, mohlo by sa nám poľahky stať, že by sme tam mali plno. A čo je ešte horšie, ako by sme sa tých turistov potom zbavovali? Radšej nech sa zájdu pozrieť na pláže, operu a Uluru a potom nech uvoľnia miesto ďalším. Pribalíme im zo dva bumerangy a nafukovaciu kenguru a budú na nás v dobrom spomínať po zvyšok života.

A všetko bude tak ako má byť.