Celosvetové média posledné týždne bombardujeme sloganom “kde do pekla trčíte?” a pomaly sa nám to začína vyplácať. Len za posledný týždeň nás prišli pozrieť Bono s rodinou (rozhodol sa vziať deti do ZOO) a neskôr priletela i sama kráľovná, ktorá pre zmenu už dlho nebola v opere. V britskej televízii si nemohla náš impozantný šot pozrieť, pretože neprešiel cenzúrou a to zrejme podnietilo jej zvedavosť. Iste, oficiálne sem prišla otvoriť hry Spoločenstva (niečo ako lokálna olympiáda) – ale, prosím vás, kto by naletel na taký priehľadný fígeľ!

Tá čoraz slávnejšia reklama nie je až taká prekvapivá; mihne sa v nej práve to, čo si bežný cudzinec asociuje s Austráliou – pláže, koralové útesy, žraloky, kengury, neobývané polopúšte, novoročný ohňostroj v Sydney, atď. Cudzinec však netuší, že existujú aj miesta, ktoré pre istotu netreba až tak tak tlačiť do popredia. Čo ak by sa potom už turistom nechcelo odísť?

Jedným z takých miest je Nimbin. Maličká dedina na severovýchode Nového Južného Walesu neznalým nič nepovie. Za posledných tridsať rokov sa však stala významným centrom alternatívnej kultúry. Aby som sa presnejšie vyjadril, približne 100% obyvateľov hulí trávu.

Prišlo k tomu náhodne, ako to neraz s osudovými udalosťami býva. V máji 1973 sa tam konal austrálsky Woodstock nazvaný Aquarius Festival. Organizovaný študentským hnutím, Aquarius bol prejavom túžby po lepšom živote v súžití s prírodou. Bolo aj proti čomu protestovať, keďže stále ešte prebiehala Vietnamská vojna a kde-tu sa v nej mihol aj Austrálčan, a to najmä na tej nesprávnej, imperialistickej strane.

Trocha oneskorení hippies si v Nimbine prišli na svoje. Dalo sa tam bez obáv pred stíhaním inhalovať THC a miesto bolo ako stvorené na pestovanie konope. Hodinu cesty autom od civilizácie, ukryté v slnečnom, úrodnom údolí pod nevysokými horami s dostatkom vlahy. A tak sa mnohí po skončení festivalu rozhodli, že neodídu. Možno niektorí odísť ani nevládali, takže sa stala z núdze cnosť, ale to sa dnes už nedozvieme.

Za tridsať rokov sa pôvodne ospalá subtropická dedinka zmenila na centrum marihuanovej kultúry. Obyvatelia si trávu pestujú a ponúkajú ju bez ostychu všetkým náštevníkom bez rozdielu veku, pohlavia, rasy či náboženského presvedčenia. Ujde sa všetkým, ktorí majú záujem. Zapáliť si možno kdekoľvek a nikoho to nepohorší. Netrápi to dokonca ani políciu. Tá má síce základňu (starší polorozpadnutý bungalov) na okraji dediny, ale do života jej obyvateľov sotvakedy zasahuje. Toleranciu presadzuje obyvateľstvo, toleranciou sa riadi i ruka zákona. A tak k hlavným atrakciám patria konopný bar, konopné veľvyslanectvo, a niekoľko konopných kaviarní. K tomu treba pripočítať výrobu konopných odevov, niekoľko galérií, a kolorit dotvárajú samozrejme hudobné festivaly.

No napriek neoceniteľnému čaru a výnimočnej atmosfére si asi Nimbin necháme pre seba. Bude to naše malé tajomstvo. Ak by sme do celého sveta hulákali “kde trčíte?”, mohlo by sa nám poľahky stať, že by sme tam mali plno. A čo je ešte horšie, ako by sme sa tých turistov potom zbavovali? Radšej nech sa zájdu pozrieť na pláže, operu a Uluru a potom nech uvoľnia miesto ďalším. Pribalíme im zo dva bumerangy a nafukovaciu kenguru a budú na nás v dobrom spomínať po zvyšok života.

A všetko bude tak ako má byť.