Pred mesiacom som bol na výstave príznačne pomenovanej Úžasné ľudské telo. Ako je z názvu zrejmé, vystavovanými objektami boli práve úžasné ľudské telá. Len trocha umelé a celkom mŕtve.

Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia nemecký patológ Dr. Gunther von Hagens vynašiel revolučnú metódu konzervovania ľudského tela nazvanú plastinácia.

Plastinácia funguje približne nasledovne: nič netušiaci budúci exponát sa ponorí do acetónu a voda a tuk v tele sa acetónom pomaly nahradia. Následne v druhom – tvorenom primárne tekutým plastom – kúpeli vo vákuu začne acetón vrieť a tekutý plast preberie jeho miesto v tele. A je vymaľované. Výsledný produkt nezapácha, nerozpadá sa, nehrdzavie a dá sa úspešne presúvať po celom svete za účelom rozširovania vzdelanosti a veľkosti konta majiteľa výstavy.

Ponechajúc stranou kontroverzné otázky etiky a domnelú či skutočnú morbídnosť vystavovania takýchto umelohmotných hračiek, živý človek si z výstavy čosi odniesť môže (určite však nie vystavované exempláre). Slabšie povahy silné nutkanie na vracanie, závrate a prípadné mdloby, tí ostatní možno i rozšírenie obzorov a nové poznatky.

Nejde len o to, že človek zistí ako to má celé v tele usporiadané a pozapájané. Je to dôležité, ale posolstvo sa skrýva v čomsi inom. Súčasťou výstavy sú totiž aj vzorky vnútorných orgánov – obličiek, žalúdka, pečene, pľúc, srdca, a podobne. A na porovnanie, orgánov zdravých a orgánov, ktoré boli podrobené, povedzme to eufemisticky, výraznejšiemu opotrebeniu. Fajčiar si môže porovnať svoje pľúca so nefajčiarskými. Notor si môže úspešne zahrať populárnu hru “nájdite tisíc rozdielov medzi dvoma pečeňami”. A citlivé duše so zlomenými srdciami majú možnosť zistiť, že sme na tom všetci takmer rovnako.

Určite, mnohí sa počas prehliadky pozastavia a zamyslia, keď vidia, kam ich nezdravý životný štýl speje. Narýchlo prídu na um záväzky a sľuby. Ale niekedy to nie je až také jednoduché. Návštevník prejde dverami, zaradí sa späť do davu, nadýchne sa zhlboka mestského smogu, v stánku pri výstavisku si narýchlo hodí do žalúdka šťavnatý hamburger naolejovaný majonézou, zaleje ho mierne presladeným bublinkatým nápojom, sadne do auta a odvezie sa späť domov pred televíznu obrazovku.

A nasledujúci deň si možno už ani nespomenie, že súčiastky, ktoré v sebe má, sa poväčšine nedajú nahradiť čímsi umelým.

Alebo dajú, ale je možné, že to bude len pre potreby nejakej ďalšej výstavy.