Raj si predstavujem ako miesto, kde sa nepretržite oslavuje. Len som si nie istý akým spôsobom. Iste nemusím pripomínať, ako také oslavy na našej rodnej hrude zvyčajne prebiehajú. A končia. “Fero, nože sa neondej sa. Poslednú, kapurkovú,” kričí Števo. Ozaj vážne poslednú. Desať a dosť. Hoci sa Fero ešte ani nedopracoval ku kapure, čiže bráne.

Dôvodov na oslavy v bežnom živote je neúrekom. Najčastejšie sú to narodeniny a meniny. Niektoré meniny sú z historických dôvodov všeobecne uznávané takmer ako sviatok – napríklad na Štefana, alebo na Jozefa. Akosi sa očakáva, že budú všetci oslavovať a na druhý deň sa zotavovať. Samozrejme nikto nikoho nenúti, božechráň, ale po slabej polhodinke už platí staré známe: kto nepije s nami, pije proti nám. Koho zaujíma, že nepoznáte oslávenca, že ste autom, a práve ste prišli z Hagensovej výstavy o plastinácii, kde ste na vlastné oči videli aké divy alkohol dokáže vytvoriť. No na moj veru, takých už tu bolo. Samé výhovorky. Len sa Ďurko nesmieš báť, odpor treba prekonať, nesmieš sa ty od nás takto dištancovať! Navyše, ráno v práci aj tak nikoho nebude zaujímať vaša zvesená hlava a kruhy pod červenými očami. Všetci, vrátane šéfov, majú dosť problémov s vlastným tráviacim ústrojenstvom. Raz darmo, v zdravom tele zdravý duch.

Nepochybujem, že by sa meniny ujali aj u Angličanov, ktorí sú o ne ochudobnení (tí tiež využijú každú príležitosť doriadiť sa). Tento rok som potlačil nutkanie oslavovať tie svoje a strávil som ich prakticky. Hľadaním podnájmu. Poniektorí tvrdia, že nie je nič ľahšie ako nájsť si v Londýne podnájom. Takých expertov som už počul aj v Prahe. Iba blázon by im uveril. Teda pokiaľ máte isté nároky a neberiete čo vám príde pod nohy. Či pod ruky. Nie som veľký fanúšik hľadania a sťahovania sa, ale zmena je život a človek niekde musí bývať. Na druhej strane, aspoň mám takto možnosť spoznať časti Londýna, do ktorých by som inak asi ani nezablúdil.

Náhoda chcela, aby som pri tom mojom hľadaní stretol chlapíka z Adelaide. Bol sa pozrieť na tú istú izbu ako ja. Skončili sme spolu na pive. Vraj kedysi strávil tri týždne v Nimbine, zvláštnom austrálskom mestečku, o ktorom som už kdesi čítal, ale nespomeniem si kde ani keby ste ma rozkrájali. Uvažoval dokonca o Nimbine napísať knižku. Bol by to vraj raj na zemi, nebyť polovice obyvateľstva závislej na drogách. Zdá sa, že to s tým hýrením a oslavovaním prehnali. Jeden by povedal, že to miesto stihol biblický osud. Ostatne, tak ako každý iný raj na zemi…