Človeku sa počas života vkus mení. Niekedy plynule, niekedy skokmi. Poznáte to. Takisto sa stáva, že niečo vás na prvý raz nezaujme, a nakrátko potom, po dvoch-troch ďalších šanciach je to zrazu obľúbená záležitosť. Mne sa to stáva často. Okrem filmov. Tým totiž dávam druhú šancu výnimočne. Tou výnimkou v tomto roku je The New World.

Musím povedať, že síce na mňa po prvom zhliadnutí zapôsobil, ale zároveň som bol zmätený. Boli v ňom momenty, ktoré by som vypustil; ktoré mi nesedeli; pri ktorých som sa cítil akosi nesvoj. Zároveň momenty, keď som bol úplne pohltený atmosférou; keď som chcel byť na mieste činu; aj momenty, keď sa mi tisli slzy do očí. Film je dlhý, pomalý a svojrázny. No rozhodne well-crafted, ako zvykne Craft Well hovorievať. Režisér Terence Malick nie je žiaden nováčik. Aj keď je to iba jeho štvrtý film za 33 rokov režisérskej kariéry (je kariéra v jeho prípade vôbec adekvátne slovo?). Mimochodom, svoj scenár nechal ležať v šuplíku dobrých 25 rokov.

New World nie je obyčajná historická dráma. Malick sa síce snaží držať známej (do istej miery) histórie, ale na jej pozadí rozbieha svoju lyrickú verziu osudov troch hlavných postáv, ktorými sú kapitán John Smith (Colin Farrell), neskorší prisťahovalec John Rolfe (Christian Bale) a hlavne Pocahontas (Q’Orianka Kilcher).

V roku 1607 Angličania založili Jamestown (dnes štát Virginia), čo bolo ich prvé úspešné osídlenie v Amerike. Hoci zo začiatku to tak nevyzeralo. Angličania prichádzajú do nového sveta a nevedia si poradiť s prírodou a podmienkami. Kapitán John Smith sa dostáva na miesto kde nemá čo hľadať a má byť popravený domorodcami. Lenže na žiadosť Pocahontas, dcéry náčelníka, sa tak nestane. Smith ostáva nejaký čas s kmeňom, je očarený jednoduchým spôsobom života a najmä Pocahontas. Má pocit, že by stálo zato zvoľniť, lenže jeho minulosť a ego víťazí, vyberá sa na ďalšiu výpravu a Pocahontas opúšťa. Tá musí pre zmenu opustiť kmeň, ktorý zradila, keď pomohla Angličanom a ostáva v Jamestowne. Vydáva sa za Johna Rolfa, je pokrstená – dostáva meno Rebecca – a neskôr spoznáva pre ňu nový svet, ktorým je Anglicko.

To je v krátkosti dejová línia, viac-menej tisíc krát predtým opísaná v iných podobách. Stojí však zato pozrieť si aj túto. Malick totiž vytvoril svoju osobitú verziu, ktorá potrebuje priestor pre zapojenie všetkých zmyslov. Už sa teším až si New World pozriem druhý raz.

Festival gejov a lezbičiek Mardi Gras patrí k Sydney podobne ako dopravné zápchy k pražskej magistrále alebo Luník IX ku Košiciam. Každoročne vrcholí veľkolepým sprievodom cez Oxford St – šesťtisíc poloobnažených indivíduí mašíruje hore ulicou ako v prvomájovom sprievode. Len nemávajú súdruhom na tribúnach, pretože na Oxford St nie sú ani súdruhovia, ani tribúny.

Mnohí moji homosexuálni spoluobčania sa na túto akciu chystajú niekoľko mesiacov vopred, pripravujú si program, choreografiu hádzania zadkami a vyzývavé kostýmy. Niektorí, povedzme si otvorene, že lenivší, však len navštívia požičovňu, zaplatia pár miestnych chechtákov, hodia na seba obtiahnuté čierne kožené nohavice a rovnako nepohodlné čierne tielko a sú vybavení, môžu sa ísť promenádovať.

Tí najlenivejší prídu do požičovne prineskoro a čierne kožené nohavice už nie sú. Tak sa musia uspokojiť s kostýmom policajta, či vojaka. Prípadne stavbára. Motorkára. Alebo indiána. A keď sa minie všetko šatstvo Village People, na dračku ide to najlepšie z Modrej ústrice. Následne retroštýl sedemdesiatych rokov. Potom šesťdesiatych. A napokon už niet takmer nič, tak je zúfalcom dobrá aj morská panna. Alebo Dracula. Obľúbené sú aj masky prezidentov (George) a predsedov vlád (náš vlastný John). Kto chce provokovať, príde ako kňaz, prirodzene s odhaleným pozadím, alebo, ak sa jedná o dámu, tak ako mníška, prirodzene s odhaleným popredím.

Našťastie, nikto sa ani neobzrie po odeve toho frajera, čo ho pred takmer tridsiatimi rokmi našli objímať záchodovú misu bez známok života. Veď viete ktorého myslím.

Ale späť k Mardi Gras! Po chodníkoch a na balkónoch postáva okolo pol milióna ľudí, ktorí si to divadlo každoročne nenechajú ujsť. Niekedy sa pýtam, či ich zaujímajú alegorické vozy a tanečná technika účinkujúcich, alebo ich holé zadky a predky. Skúsim niekedy v budúcnosti krátku anketu.

Mimochodom, viete prečo sú všetci mašírujúci takí vytešení? Na to som už prišiel:

Z toho, že sa môžu predviesť? Pravdepodobne aj. Z drog? Možno. Ale hlavným dôvodom je, že vlastne len pochodujú na akciu. Ponáhľajú sa baviť sa! V polovici Oxford St zahnú doprava a za pätnásť minút sú v štúdiách spoločnosti Fox. A tam, v niekoľkých obrých halách, sa koná tá skutočná zábava. Párty až do skorých popoludňajších nasledujúceho dňa, najväčšia diskotéka homosexuálov na tejto planéte.

A na to sa už oplatí sa oháknuť.

Dan Flavin bol minimalista. Prišiel, videl, zvíťazil. V šesťdesiatom treťom si povedal, že bežne dostupné žiarivky nie sú na zahodenie. A tak ich zahodil do kúta. Krucišpagát, to nevyzerá zle!, povedal si a vytvoril svoje prvé inštalácie. Tak nejako sa to mohlo odohrať.

Bol som sa pozrieť na jeho súhrnnú výstavu Retrospektíva v Hayward Gallery. Výstava začína jeho prvými prácami, postupne graduje až po práce zo začiatku deväťdesiatych rokov a končí zbierkou kresieb, náčrtkov a návrhov (od pastelu na čiernom papieri, až po obyčajné guľôčkové pero v zápisníku).

Prvá práca, ktorá mi udrela do očí (a to vám poviem, neónové trubice vedia pekne udrieť do očí), bola red and green alternatives (to Sonja) z 1964. Venoval ju svojej prvej (vtedajšej) manželke. On takmer každú prácu niekomu venoval. A niekedy sa ani neunúval dať im názvy. Často ich nazval jednoducho untitled. Krucifix, tomu hovorím nespravodlivosť. Prečo som sa predsa len nedal na to výtvarné umenie. Každú prácu by som mohol len tak kdekomu venovať a navyše nemusel vymýšľať názvy. Ale kdeže, musel som objaviť gitaru a s ňou strasti písania pesničiek. Pesničky totiž majú svoje pravidlá. Za prvé, každá potrebuje regulárny názov. Taká maličkosť, ale dôležitá. Za druhé, nemôžete každú každučkú pesničku niekomu venovať. Kto to kedy videl? Nezabúdajte však na to najdôležitejšie – na obsah. Keď chcete niečo venovať, musíte to niečo najprv vytvoriť. Nech už je to pesnička, kniha alebo film. Vezmime si nasledujúci príklad. Predstavte si, že ste boli na výstave a chcete tým začať svoj stĺpček, ktorý píšete do pochybného magazínu. No len si to predstavte. Že neviete? To je v poriadku, aj mne to robí problémy. Ale skúsme to. Uvoľnite sa. Spravte si kávu. Ach tak, vy pijete iba čaj.

Na začiatku píšete čo vám napadne. Chápem, veríte, že kvalita sa rodí z kvantity. Spláchli ste už tri verzie a štvrtá konečne vyzerá sľubne. Na konci však prichádza neľútostná úprava. Zrazu vidíte, že ste použili podozrivo veľa prebytočných slov, prísloviek, cudzích slov, dlhých slov, a o hlave a päte radšej pomlčme. Najhoršie na tom je, že ste odbočili od témy o 180 stupňov. Ako zvyčajne. Namiesto venovaniu sa venujete sprostostiam. Po preškrtaní vám zostala jedna holá veta. Lenže už je prineskoro. Je päť minút pred dvanástou – teda uzávierkou – a vy odovzdávate ten váš nepodarok. Nehnevajte sa na mňa, ale váš prístup sa mi vonkoncom nepáči. Kam sa podela vaša dôstojnosť? Ako môžete takto žiť? To bude určite tým vaším zeleným čajom!

Vrátim sa ja radšej naspäť k Flavinovi, aj tak mi ostáva už iba pár minút do uzávierky. Priamo na výstave si môžete vytvoriť vlastnú inštaláciu (online), a samozrejme niekomu ju venovať. Neodolal som a jednu si vytvoril a venoval…