Anglická futbalová reprezentácia bude po majstrovstvách sveta potrebovať nového trénera. Povráva sa, že by to po Švédovi mohol byť Brazílčan. Opäť nikto z ostrovov? Pre zmenu.

Fascinuje ma tento dnešný premiešaný svet. No napriek všetkej tej premiešanosti ostáva pri starých dobrých regionálnych rozdieloch. Austrálčania sa smejú z Angličanov. Angličania sa smejú z Američanov. Severný Londýn kašle na južný, južný zasa na severný. Východný Londýn sa do dišpút radšej ani nezaťahuje. A pritom čert ako diabol. Celkom ako na Slovensku.

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tak to vlastne má byť. Keby to tak nebolo, prišli by sme o toľko zaujímavých príhod a príbehov. A ja príbehy milujem.

Sedel som v metre a čítal Clockwork Orange. Práve v tom najlepšom, keď sa Alex vracia domov z väzenia. Vtedy si oproti sadol chlapík v športovom, poklepal mi po kolene a ukázal na miesto vedľa mňa. Pozrel som sa, ale nič nevidel. Chlapík stále ukazoval prstom tesne vedľa mňa, až kým som ich nezbadal. Chutné bankovky, na jednej som zazrel dve nuly. Zatváril som sa prekvapene, a vzápätí zmätene, v primeranom množstve. Protokol sa musí dodržiavať. Zjavne totiž nepatrili mne.

Prezrel som ich zblízka. Nominálna hodnota 100 a 20. Človeka sa v takej chvíli zmocní panika. Doslova strach o život. Prizrel som sa ešte bližšie. A vtedy som zbadal, že sú to švédske bankovky a nie anglické. Smiešny úlovok, poviete si, ale aj tak som bol šťastný ako blcha (Prečo sa vraví ako blcha? Prečo nie ježko, alebo ťava? Pochopil by som ako ťava v oáze. Ale ako blcha? A čo ďalej? To je všetko? Azda je neustále šťastná? Čo už v jej živote môže byť také fantastické? To poskakovanie? Neverím, žeby sa mala až tak dobre. Veď aj blcha je len človek!).

Prirodzene nastáva problém, ako s tými bankovkami naložiť. Zmeniť ich by bolo málo akčné, ba priam až trápne. Minúť ich vo Švédsku? To znie lepšie. Aspoň zistím rozdiely medzi severným a južným Stockholmom. Ach áno, a potom sú tu ešte Švédky. Môj kolega, Ír, nemá bohvieakú mienku o Írkach, zato na Švédky nedá dopustiť.

Nechcem, aby to tu zaváňalo špinením do vlastného hniezda, ale možno by pomohlo, keby si aj naša futbalová reprezentácia mohla dovoliť trénera cudzinca. Vôbec by som nebol proti. Obzvlášť keby to mala byť nejaká pekná Švédka, alebo Brazílčanka!

Mnohé miesta majú svoju neopakovateľnú atmosféru, akúsi auru, ktorá sa nad nimi vznáša a ktorú sotva rozpoznať z hmlistých, zažltnutých fotografií — treba byť na mieste činu, aby ste ju dokázali vypozorovať.

Vezmime si trebárs košický Excenter niekedy v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho neopakovateľnú atmosféru nebolo možné ignorovať — ťažká dymová aura vypĺňala všetok priestor klubu a návštevníci na to určite dodnes nezabudli. Najmä nefajčiari.

Iné miesta majú atmosféru o čosi vzdušnejšiu, vezmime si napríklad Slavín. Ovanie vás história, chvíľami je dokonca tak veterno, že by sa zišla čiapka. A i tak človeka zamrazí pri pohľade na tisíce mien vyrytých v žulových doskách.

Aj Austrálčania majú svoj Slavín. A ako sa na národ surferov patrí, štýlovo priamo pri pláži. Lenže nie doma, lež až na druhom konci sveta, v Turecku. Tiež tam majú tisíce mien vyrytých na žulových doskách. Asi je to nejaký medzinárodný štandard, marí sa mi.

A ako k nemu vlastne prišli, pýtate sa? Určite si majitelia tých mien nešli do Turecka len tak poležať. Veru nie. Šli tam pomôcť Rusku. Teraz určite všetci krútite hlavami a pýtate sa, či som náhodou nestrávil v dyme Excentru priveľa času, keď píšem takéto výmysly. Ale je to tak. Teda — nestrávil. Moji dávni spoluobčania sa pripojili k akejsi pokútnej Dohode a snažili sa uvoľniť vodné cesty cez Bospor a Dardanely do Čierneho mora, aby do Ruska mohlo prúdiť šampanské a golfové palice.

Lenže ako to už s dobrými skutkami neraz býva, neskončilo sa to práve najlepšie. Turecko používalo vodné cesty na vývoz tureckého medu a nemalo v úmysle ich prepustiť akýmsi skaderukám-skadenohám z druhého konca planéty. Ani neprepustilo. A tak sa stalo, že tam mnohí Austrálčania zostali a možno pod tými žulovými doskami dodnes čakajú, či by sa do Ruska nedalo prepašovať šampanské a golfové palice.

No a dnes práve uplynulo 91 rokov odvtedy, čo sa o tú nekalú činnosť pokúšali. Plánovali sa frajersky vylodiť na pláži a odlákať pozornosť miestnych surferskými kúskami, ale nevyšiel im krok a skončili asi o kilometer ďalej, kde už pláž nebola, zato ich tam privítal vysoký zráz a hore na ňom tureckí parobci. Nuž, nevyšlo. Približne pol roka sa okúňali a snažili sa niečo vymyslieť, ale napokon to do decembra zabalili, pretože sa nepríjemne ochladilo.

Ale to miesto, Gallipoli, ostalo v hlavách Austrálčanov dodnes. A aby sme naň ani náhodou nezabudli, máme 25. apríla každý rok štátny sviatok a nemusíme do práce.

Takže určite nezabudneme.

Bola to láska na prvý pohľad.

Aký lacný úvod, a ešte k tomu neoriginálny!, počujem vás kričať. No môžem ja zato, že takto začína Hlava 22? Veď je to holá pravda, som zamilovaný. Nemám osem rokov, ako Joseph Heller, na premýšľanie nad prvou vetou, keď chcem oznámiť takúto radostnú novinu.

Stretol som ju v metre. A stretávam ju tam každý deň, ráno aj večer, či chcem, alebo nie. Krásna, zelenooká, plavovlasá, kráľovsky bledá, že aj Naomi Watts s Nicole Kidman by jej závideli. Neviem ako sa volá, kde býva, čo robí, ani či jej otec privolí až ju požiadam o ruku.

Trčí na plagáte, a mám podozrenie, že je to reklama na voľajaký seriál, takže to asi bude herečka.

No vidíte, a keby som sa okúňal začať tak ako som začal, prišli by sme o romantický úvod. Hoci, nie je to bohvieaký úvod; priznávam. Niežeby sa mi to stalo prvý raz. Stáva sa mi to často. Takmer vždy. Čo vlastne? Aha. Že ma nenapadá dostatočne zaujímavá téma. Čože zrazu taká úprimnosť, pýtate sa. Sám neviem. Musel som to zo seba dostať, zdôveriť sa. Kdesi som čítal, že človeku sa tak uľaví. Pekná kravina. Raz som to spravil (nechám si pre seba ako sa volala) a dostal som sa do peknej šlamastiky. Nie je to sranda. Myslím tým písanie. Je to zápas, boj o každú vetu. Človek by si rád vypomohol a inšpiroval sa u tých, ktorým ide písanie ako po masle. Lenže pre istotu si to odpustí, aby náhodou priamo nevykrádal. Písanie sa ešte ako tak dá prežiť, ale s hudbou je to vážne hra na tenkom ľade. George Harrison by nám vedel rozprávať. Keby ešte žil. Alebo taký Martin Gore. Silne pochybujem, že to spravil úmyselne, ale v jeho piesni Damaged People počujem tri takty, ktoré akoby z ucha vypadli Webberovým trom taktom z I don’t know how to love him (Jesus Christ Superstar). Teda ak ma vlastné uši neklamú.

Uši totiž zvyknú sem-tam klamať, potvory jedny. Nedá sa nič robiť, ľudský sluch nie je dokonalý. Koľko ráz sa mi stane, že započujem niekoho rozprávať konkrétnym jazykom (najčastejšie slovenčina), ale keď poriadne natrčím ucho, zistím, že im dočista nerozumiem. To je ešte ten lepší prípad. Horšie je keď mi niekto niečo vysvetľuje, ale ja ho počúvam len tak na pol ucha. Alebo inak: jedným uchom dnu, druhým von. Volá sa to nedostatok koncentrácie. To potom zabudnem ako sa niekam ide, zabudnem niekam zavolať, niekomu napísať alebo niečo si zapísať. Som jednoducho až po uši v problémoch.

Môj akútny problém je však prozaický - potrebujem vymyslieť názov pre tento elaborát. Opäť bude asi najlepšie inšpirovať sa niekým, komu to šlo ako po masle…

Niektoré dni utečú rýchlejšie ako iné. A pochopiteľne, podobne je to aj s týždňami, mesiacmi, rokmi. Príklad: minulý týždeň som bol na dovolenke. Ráno sa zobudím, letím do Queenslandu, teším sa. Strih. Opäť sa ráno zobudím a sedím na posteli v Sydney. Vonku iba dvadsať, subtropický sever iba v spomienkach. Kde je spravodlivosť, pýtam sa? A zároveň si rýchlo odpovedám - spravodlivosť nie je. Na to som mohol prísť už v škôlke, keď mi veľkí chlapci po prvý raz čórli céčka.

Ale nie o tom som chcel. Chcel som radšej o tom subtropickom severe. Konkrétne o ostrove Fraser. Vraj jedno z najkrajších miest na zemeguli. Bodaj by aj nie, keď jeho východná 75-míľová pláž, príznačne nazvaná 75-míľová, je priama ako moja každovečerná cesta z predsiene ku chladničke. Človeka síce chvíľami zamrzí, že vzhľadom na tú dĺžku sú adolescentné anglické a švédske turistky veľmi striedmo rozosiate po piesku, ale čo narobím, nemôžem mať všetko.

Ale vráťme sa k príjemným záležitostiam. Jedna z nich je, že na Fraseri nie sú asfaltky. A keďže tam nie sú asfaltky, nemôže tam ani žiadna doprava… teda, okrem hračiek vybavených náhonom všetkých štyroch kolies. Matne si spomínam, ako som v Brisbane neochotne podpisoval v autopožičovni papier, že s tým poloterénnym Sante Fe nebudem jazdiť po nespevnených komunikáciach a už vôbec nie po plážach. Nuž, nevyšlo. Účet ešte neprišiel, potom dám vedieť ako to dopadlo.

Mimochodom, priamo na tej nekonečnej pláži je aj letisko. Z ničoho nič vás predbehne malá cessna, zachraptí, len tak fukne a je v povetrí. Vodičom sa však doporučuje za pilotmi príliš nevykrúcať krky, aby nevbehli autom do mora, prípadne do slniacich sa Švédok.

Okrem morských pláží sú na Fraseri aj pláže sladkovodné. Pod ostrovom je obrovská cisterna s pitnou vodou a tá sa niekoľkými stovkami prameňov derie na povrch. Väčšina odteká bez úžitku do oceánu, zvyšok sa sústreďuje v superčistých jazerách. Spoločne sa v nich čľapocú ako jedna rozhádaná rodina ryby, korytnačky, dingá a turisti. Pre istotu každý osve.

Jaj veru, dobre bolo, ale krátko. V Sydney bude potrebné pomaly vymeniť tienistú stranu ulice za tú slnečnú, aby bol presun do práce ako-tak znesiteľný, no ani to človeku príliš nepomôže a čoskoro si bude musieť navliecť dlhý rukáv. Ale tak už to chodí, spravodlivosť neexistuje.

Na to som mohol prísť už v škôlke, keď mi veľkí chlapci po prvý raz čórli céčka.

V Londýne sú ešte stále populárne cvičky. Aspoň my si ich tu tak familiárne nazývame, hoci niektoré sa podobajú skôr na papučky. Niektoré ženy ich nosia bez ohľadu na to či je dážď, alebo či je takmer pod nulou. Výnimočne vidno biele. Zato som už videl od ružových, cez zlaté, trblietavé, až po vzorované s tigrím vzorom. Výstrelky módy ma zvyčajne nechávajú ľahostajným, ale vždy sa musím pousmiať keď ich vidím, pretože sa mi vybavujú hmlisté spomienky na detstvo. Preto ich aj volám cvičky.

Na základnej škole ich dievčatá nosili najmä na telesnej výchove, tak ako chlapci povinne nosili červené alebo modré trenírky. Telesná výchova, to bola vtedy najmä atletika – nútili nás behať, skákať, hádzať. Akoby som sa málo zadychčal počas víkendov. Aspoň že dve disciplíny mi šli dobre – skok do diaľky a skok do výšky. A neskôr aj skok do neznáma. To je vôbec môj najobľúbenejší šport. Hoci určite nepatrím do špičky. Do tej sa dostane len cieľavedomý jedinec. Jedno je však isté: okrem iných vlastností si skok do neznáma vyžaduje aj zdravú dávku naivity. A ja som dostal hádam až nezdravú dávku.

Na druhom stupni sme nacvičovali zostavu na spartakiádu. Nevedel som koľko iných družstiev po celej republike nacvičovalo tú istú, ale museli ich byť stovky. Napriek tomu mi ani vo sne nenapadlo, že by nás nevybrali až do Prahy. Triedy totiž niekedy dostávali za odmenu výlet do hlavného mesta na konci školského roka, ale vedel som, že spoliehať sa na takéto náhody by bolo bláznovstvo a vkladal som radšej všetky nádeje do spartakiády (zvláštna zmes naivnosti a pragmatizmu). A čo ma vlastne na stovežatej lákalo? Bola pre mňa vtedy čosi vzdialené, nedosiahnuteľné a exotické. Predstava desiatich hodín strávených vo vlaku, prvý závan slnečného a rušného veľkomesta, opustené nábrežia a tmavé uličky, to všetko ma vtedy napĺňalo pocitom úžasného dobrodružstva, väčšieho než plavenie sa po Amazonke. Obzvlášť v čase keď som mal prečítané všetky Foglarovky, ktoré sa mi dostali do ruky. Stínadla, ježka v kleci a Rychlé šípy som si automaticky spájal s Prahou. Všetky tie veže, tajné chodby, stoky – bisťu, niekde ten Foglar musel vziať inšpiráciu! A možno, možno to všetko niekde naozaj existovalo. Musel som to jednoducho preskúmať na vlastnú päsť.

Zasiahla však vyššia moc. Spartakiáda bola zrušená a po nej sa už žiadna nekonala. Škoda. Prvý raz som bol v Prahe až ako sedemnásťročný, a v tej dobe to už nebola Praha, ktorú som si vysníval dávno predtým – so Stínadlami a strateným ježkom v kleci…