Mnohé miesta majú svoju neopakovateľnú atmosféru, akúsi auru, ktorá sa nad nimi vznáša a ktorú sotva rozpoznať z hmlistých, zažltnutých fotografií — treba byť na mieste činu, aby ste ju dokázali vypozorovať.

Vezmime si trebárs košický Excenter niekedy v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho neopakovateľnú atmosféru nebolo možné ignorovať — ťažká dymová aura vypĺňala všetok priestor klubu a návštevníci na to určite dodnes nezabudli. Najmä nefajčiari.

Iné miesta majú atmosféru o čosi vzdušnejšiu, vezmime si napríklad Slavín. Ovanie vás história, chvíľami je dokonca tak veterno, že by sa zišla čiapka. A i tak človeka zamrazí pri pohľade na tisíce mien vyrytých v žulových doskách.

Aj Austrálčania majú svoj Slavín. A ako sa na národ surferov patrí, štýlovo priamo pri pláži. Lenže nie doma, lež až na druhom konci sveta, v Turecku. Tiež tam majú tisíce mien vyrytých na žulových doskách. Asi je to nejaký medzinárodný štandard, marí sa mi.

A ako k nemu vlastne prišli, pýtate sa? Určite si majitelia tých mien nešli do Turecka len tak poležať. Veru nie. Šli tam pomôcť Rusku. Teraz určite všetci krútite hlavami a pýtate sa, či som náhodou nestrávil v dyme Excentru priveľa času, keď píšem takéto výmysly. Ale je to tak. Teda — nestrávil. Moji dávni spoluobčania sa pripojili k akejsi pokútnej Dohode a snažili sa uvoľniť vodné cesty cez Bospor a Dardanely do Čierneho mora, aby do Ruska mohlo prúdiť šampanské a golfové palice.

Lenže ako to už s dobrými skutkami neraz býva, neskončilo sa to práve najlepšie. Turecko používalo vodné cesty na vývoz tureckého medu a nemalo v úmysle ich prepustiť akýmsi skaderukám-skadenohám z druhého konca planéty. Ani neprepustilo. A tak sa stalo, že tam mnohí Austrálčania zostali a možno pod tými žulovými doskami dodnes čakajú, či by sa do Ruska nedalo prepašovať šampanské a golfové palice.

No a dnes práve uplynulo 91 rokov odvtedy, čo sa o tú nekalú činnosť pokúšali. Plánovali sa frajersky vylodiť na pláži a odlákať pozornosť miestnych surferskými kúskami, ale nevyšiel im krok a skončili asi o kilometer ďalej, kde už pláž nebola, zato ich tam privítal vysoký zráz a hore na ňom tureckí parobci. Nuž, nevyšlo. Približne pol roka sa okúňali a snažili sa niečo vymyslieť, ale napokon to do decembra zabalili, pretože sa nepríjemne ochladilo.

Ale to miesto, Gallipoli, ostalo v hlavách Austrálčanov dodnes. A aby sme naň ani náhodou nezabudli, máme 25. apríla každý rok štátny sviatok a nemusíme do práce.

Takže určite nezabudneme.