V Londýne sú ešte stále populárne cvičky. Aspoň my si ich tu tak familiárne nazývame, hoci niektoré sa podobajú skôr na papučky. Niektoré ženy ich nosia bez ohľadu na to či je dážď, alebo či je takmer pod nulou. Výnimočne vidno biele. Zato som už videl od ružových, cez zlaté, trblietavé, až po vzorované s tigrím vzorom. Výstrelky módy ma zvyčajne nechávajú ľahostajným, ale vždy sa musím pousmiať keď ich vidím, pretože sa mi vybavujú hmlisté spomienky na detstvo. Preto ich aj volám cvičky.

Na základnej škole ich dievčatá nosili najmä na telesnej výchove, tak ako chlapci povinne nosili červené alebo modré trenírky. Telesná výchova, to bola vtedy najmä atletika – nútili nás behať, skákať, hádzať. Akoby som sa málo zadychčal počas víkendov. Aspoň že dve disciplíny mi šli dobre – skok do diaľky a skok do výšky. A neskôr aj skok do neznáma. To je vôbec môj najobľúbenejší šport. Hoci určite nepatrím do špičky. Do tej sa dostane len cieľavedomý jedinec. Jedno je však isté: okrem iných vlastností si skok do neznáma vyžaduje aj zdravú dávku naivity. A ja som dostal hádam až nezdravú dávku.

Na druhom stupni sme nacvičovali zostavu na spartakiádu. Nevedel som koľko iných družstiev po celej republike nacvičovalo tú istú, ale museli ich byť stovky. Napriek tomu mi ani vo sne nenapadlo, že by nás nevybrali až do Prahy. Triedy totiž niekedy dostávali za odmenu výlet do hlavného mesta na konci školského roka, ale vedel som, že spoliehať sa na takéto náhody by bolo bláznovstvo a vkladal som radšej všetky nádeje do spartakiády (zvláštna zmes naivnosti a pragmatizmu). A čo ma vlastne na stovežatej lákalo? Bola pre mňa vtedy čosi vzdialené, nedosiahnuteľné a exotické. Predstava desiatich hodín strávených vo vlaku, prvý závan slnečného a rušného veľkomesta, opustené nábrežia a tmavé uličky, to všetko ma vtedy napĺňalo pocitom úžasného dobrodružstva, väčšieho než plavenie sa po Amazonke. Obzvlášť v čase keď som mal prečítané všetky Foglarovky, ktoré sa mi dostali do ruky. Stínadla, ježka v kleci a Rychlé šípy som si automaticky spájal s Prahou. Všetky tie veže, tajné chodby, stoky – bisťu, niekde ten Foglar musel vziať inšpiráciu! A možno, možno to všetko niekde naozaj existovalo. Musel som to jednoducho preskúmať na vlastnú päsť.

Zasiahla však vyššia moc. Spartakiáda bola zrušená a po nej sa už žiadna nekonala. Škoda. Prvý raz som bol v Prahe až ako sedemnásťročný, a v tej dobe to už nebola Praha, ktorú som si vysníval dávno predtým – so Stínadlami a strateným ježkom v kleci…