Bola to láska na prvý pohľad.

Aký lacný úvod, a ešte k tomu neoriginálny!, počujem vás kričať. No môžem ja zato, že takto začína Hlava 22? Veď je to holá pravda, som zamilovaný. Nemám osem rokov, ako Joseph Heller, na premýšľanie nad prvou vetou, keď chcem oznámiť takúto radostnú novinu.

Stretol som ju v metre. A stretávam ju tam každý deň, ráno aj večer, či chcem, alebo nie. Krásna, zelenooká, plavovlasá, kráľovsky bledá, že aj Naomi Watts s Nicole Kidman by jej závideli. Neviem ako sa volá, kde býva, čo robí, ani či jej otec privolí až ju požiadam o ruku.

Trčí na plagáte, a mám podozrenie, že je to reklama na voľajaký seriál, takže to asi bude herečka.

No vidíte, a keby som sa okúňal začať tak ako som začal, prišli by sme o romantický úvod. Hoci, nie je to bohvieaký úvod; priznávam. Niežeby sa mi to stalo prvý raz. Stáva sa mi to často. Takmer vždy. Čo vlastne? Aha. Že ma nenapadá dostatočne zaujímavá téma. Čože zrazu taká úprimnosť, pýtate sa. Sám neviem. Musel som to zo seba dostať, zdôveriť sa. Kdesi som čítal, že človeku sa tak uľaví. Pekná kravina. Raz som to spravil (nechám si pre seba ako sa volala) a dostal som sa do peknej šlamastiky. Nie je to sranda. Myslím tým písanie. Je to zápas, boj o každú vetu. Človek by si rád vypomohol a inšpiroval sa u tých, ktorým ide písanie ako po masle. Lenže pre istotu si to odpustí, aby náhodou priamo nevykrádal. Písanie sa ešte ako tak dá prežiť, ale s hudbou je to vážne hra na tenkom ľade. George Harrison by nám vedel rozprávať. Keby ešte žil. Alebo taký Martin Gore. Silne pochybujem, že to spravil úmyselne, ale v jeho piesni Damaged People počujem tri takty, ktoré akoby z ucha vypadli Webberovým trom taktom z I don’t know how to love him (Jesus Christ Superstar). Teda ak ma vlastné uši neklamú.

Uši totiž zvyknú sem-tam klamať, potvory jedny. Nedá sa nič robiť, ľudský sluch nie je dokonalý. Koľko ráz sa mi stane, že započujem niekoho rozprávať konkrétnym jazykom (najčastejšie slovenčina), ale keď poriadne natrčím ucho, zistím, že im dočista nerozumiem. To je ešte ten lepší prípad. Horšie je keď mi niekto niečo vysvetľuje, ale ja ho počúvam len tak na pol ucha. Alebo inak: jedným uchom dnu, druhým von. Volá sa to nedostatok koncentrácie. To potom zabudnem ako sa niekam ide, zabudnem niekam zavolať, niekomu napísať alebo niečo si zapísať. Som jednoducho až po uši v problémoch.

Môj akútny problém je však prozaický - potrebujem vymyslieť názov pre tento elaborát. Opäť bude asi najlepšie inšpirovať sa niekým, komu to šlo ako po masle…