Hlavné výhody a nevýhody života v Austrálii sa dajú jednoducho zhrnúť do jedného slova: odľahlosť. Austrália je tak ďaleko od Európy, že nezriedka treba otočiť stranu, keď cestujete prstom po mape. A keď máte veľkú nástennú mapu, môžete si ten prst aj zodrať, kým sa presuniete až táááám dole. No a v prípade, že disponujete len mapou Európy a bývate v paneláku, Austráliu treba hľadať u susedov pod vami, poväčšine v spálni pri posteli. No ale skúste to potom vysvetliť susedovi, keď vás nachytá in flagranti hľadajúc Austráliu!

To, že je Austrália tak ďaleko, má, ako som už spomínal, výhody i nevýhody. Napríklad mnoho bystrozrakých, jazyčnatých svokier ostane na druhej strane sveta a človeku sa tak akosi ľahšie dýcha. Na druhej strane, nemá kto postrážiť deti, keď si mladí potrebujú vyraziť. Alebo si vezmime pravidelný sobotný futbal s kamarátmi. Chceš ísť hrať futbal? Tak vo štvrtok rovno z roboty hajde na letisko! Po futbale sprcha a v utorok si späť ako na koni.

Veru, vzdialenosť je to veľká a dopravné prostriedky sú pomalé. A to ani nehovorím, ako by to vyzeralo, keby sa človek mal presúšať hore-dole po vlastnej osi. Určite by zodral niekoľko párov baťoviek. Na dôvažok, musel by sa naučiť dobre plávať. Alebo aspoň poriadne veslovať. A aj tak ktovie, či by sa sem úspešne dostal; austrálske pobrežné hliadky vybavené večne hladnými žralokmi ročne eliminujú desiatky amatérskych plavcov.

Preto by bolo dobré, aby veda a technika rýchlo pokročila. Ako napríklad pripojenie na internet. Pred desiatimi rokmi sme zaspávali pri modemoch, dnes máme ADSL2. Čo takto Sydney-Londýn štyristokrát rýchlejšie? Za päť minút povedzme. Teleporty by boli tam, kde sú dnes letiská, takže by sme na oboch stranách ešte pripočítali hodinu a pol v dopravnej zápche. Summa summárum, Sydney-Londýn za pekné tri hodiny a päť minút.

Redaktor z Londýna by tak mohol zavolať redaktorovi zo Sydney: “Dnes hrajú One Night Stand v Palladiu!” Redaktor zo Sydney by škaredo zaklial a o uprostred noci by sa vybral na druhú stranu sveta. Bol by tam akurát na ôsmu večer, do desiatej by si vychutnal špičkový kultúrny zážitok a ešte by to ráno elegantne stihol do práce. Pochopiteľne, neobišlo by sa to bez kruhov pod očami a možno aj poznámok kolegov, ale s tým by sa dalo žiť.

Aj s tým futbalom by to bolo jednoduchšie. Aj s tými deťmi, čo občas treba odložiť. Už len vyriešiť otázku bystrozrakých, jazyčnatých svokier…

Austrálčania sú odborníci na spoločenské podujatia. Najmä tie neformálne, na ktorých sa môžu primerane odviazať a nerobiť si ťažkú hlavu z toho, čo povedia, koľko vypijú a ako ako budú následne vyzerať. Možno práve preto sa mi medzi nimi v Austrálii páči.

Jedným z najpríjemnejších prejavov miestnej kultúry je organizované opekanie všetkého jedlého, spojené s intenzívnou konzumáciou piva, vína a prípadne aj iných — predovšetkých však alkoholických — nápojov. V miestnom slangu sa tieto akcie nazývajú poeticky barbie. Zúčastňujú sa ich pravidelne celé rodiny od novorodeniatok po babičky v invalidných vozíkoch.

Príprava na barbie sa bežne začína už niekoľko dní pred samotnou akciou: je potrebné zabezpečiť dostatok návštevníkov. To je poväčšine jednoduché, domino efekt je nielen efektný, ale najmä efektívny a keď zavoláte piatim ľuďom, môžete si byť istí, že sa dostavia aj ďalší. Príjemné je, že sa mnohí nepoznajú, alebo sa aspoň dlho nevideli a tým pádom je popri intenzívnom vyprázdňovaní pivových fliaš o čom hovoriť.

Apropo, pivové fľaše! Každý správny stolovník si uvedomuje, že je potrebné so sebou priniesť aspoň šestku, alebo, čo je spoločensky prijateľnejšie, rovno kartón (teda dvadsaťštvorku). Kto neprinesie pivo, je nadlho znemožnený a jedinou akceptovateľnou výhovorkou môže byť len cirhóza pečene dotyčného.

Okrem piva je nevyhnutnou súčasťou barbie mäso. Aj keď sa dá opekať kadečo, bez mäsa to celkom nejde. Ako som počas svojich empirických výskumov zistil, miestni majú radi mäso aspoň ako premierní Slováci, to jest veľmi. Alebo aj viac. Takže sa opeká všetko, špekáčiky, kurčiatka, bifteky, ražniči, rybky, čokoľvek, čo mraznička a supermarket ponúkli.

S pribúdajúcimi minútami oťažievajú zúčastneným jazyky i žalúdky, a preto je dôležité, aby sa mala spoločnosť kde zložiť. Ideálne je preto organizovať opekanie v parku. Rozsiahle austrálske parky sú na to samozrejme projektované a sú štandardne vybavené elektrickými grilmi, ktoré sú — ako inak — úplne zdarma!

Po štyroch až dvanástich hodinách obžerstva a krátkom schrupnutí, inými slovami po vydarenej akcii, keď je načim pobrať sa domov, hodovníci síce ledva nohami prekladajú, no na tvárach im žiari úsmev. Možno sa už tešia na ďalšie vydarené spoločenské podujatie. A ja sa určite rád pridám.

Minulý týždeň sa mi prihodila zvláštna vec. Podarilo sa mi spať sedem hodín. Že na tom nie je nič zvláštne? Vstal som dokonca päť minút pre zvonením budíka. Svieži, bez nutkania spať ďalších sedem hodín. Že na tom by ešte stále nebolo nič zvláštne? Dobre, konečne sa dostávam k pointe. Keď som dorazil do práce, prvá kolegova reakcia bola: “Dnes vyzeráš hrozne. Vážne unavene. Kruhy pod očami hovoria za seba.” Čože? Tak ja sa po dlhšom čase do sýtosti vyspím a vy takto? Veď ja vám ukážem! Večer som šiel na koncert. Netrval síce dlho, ale človek sa po koncerte pozabudne a zrazu sa rozvidnieva. Spal som iba tri hodiny, no na druhý deň nemal nikto nemiestne poznámky. Tak si vyberte.

Vedci vraj prišli na to, že dlhší spánok výrazne neprospieva. A kratší neškodí. Konečne výskum, ktorý mi hrá do karát. Niežeby som si rád nepospal. Najradšej by som pol dňa spal, a pol dňa len tak podriemkaval. To však nejde. Z praktických dôvodov by sa mi hodilo nespať vôbec. A určite nielen mne. Keby sme nemuseli spať, všetci by sme toho viac stihli. Prípadne nestihli, ako to už tak zvykne bývať. Hm. A viacej by sme toho spotrebovali (od jedla až po elektrickú energiu). A museli by sme si vymýšľať nové výhovorky (nikto by sa totiž nemohol vyhovárať na to, že zaspal). Prestalo by sa nám snívať. A prestalo by platiť, že ráno je múdrejšie ako večer. Zjavne som to vzal za nesprávny koniec. Tak teda ešte raz.

Možno by bolo lepšie, keby každý potreboval spať dajme tomu dvadsať hodín. Bez ohľadu na vek, farbu pleti či farbu auta (ako všetci vieme, v rôznych výskumoch a porovnaniach zohráva farba auta kľúčovú úlohu). Čo sa dá stihnúť za štyri hodiny? Nuž, dokopy nič. Naše nároky a ambície by úmerne k tomu poklesli. Chvalabohu. A vôbec. Načo štyri? Prečo nie rovno nula? Spime v jednom kuse, a budeme mať po starostiach. Bude sa nám iba snívať. Celý život by tak bol jeden veľký sen.

Pred chvíľou som sa vrátil z koncertu Depeche Mode vo Wembley aréne. Skvelý zážitok. Dúfam, že to nebol iba sen. Hodiny ukazujú dve. Jedna vec je istá: dnes toho opäť veľa nenaspím.