Objavom môjho života bolo zistenie, že všetci sa na svet pozeráme inak. Nieto divu, každý z nás má predsa unikátnu sietnicu a ak sa nemýlim tak aj dúhovku. Niekto to všetko vidí ružovo, niekto zasa čierno. Ale aby som to opäť neprekombinoval. Žiadne experimenty, dnes budem vážne vážny. Aj náležite stručný. Alebo sa aspoň pokúsim.

Všetci sa na svet pozeráme inak. Čo sa nepochybne prejavuje aj na tom, aké konce obľubujeme. Priznám sa bez mučenia – patrím k tým, ktorí preferujú šťastné konce, alebo aspoň otvorené. Prirodzene nie vždy, pretože fajnovej dráme jednoducho pristane drsný neúprosný koniec. Vtip je v tom, že happy end v podstate často znamená šťastný začiatok. Napríklad: On a ona sa dávajú na konci dokopy a začína sa tak pre nich radostný spoločný život – až kým nepomrú, alebo sa nerozvedú (to sa my už chvalabohu nedozvieme). Alebo: Spoločenstvo Kosáka sa konečne zbaví posledných darmožráčov a začne sa pre nich blahobyt v spoločnom družstve, kde budú pekne leňošiť, až kým nepomrú, alebo im Spoločenstvo Kladiva nepríde na rozkrádanie verejného majetku (bodaj by sme sa to dozvedeli).

Existujú konce (a nie je ich málo), ktorým sa málokto rád prizerá, bez ohľadu na to či sú šťastné, alebo nie. Ako malý chlapec som nemal rád koniec leta, či presnejšie koniec prázdnin. Keď som si už-už začal zvykať na školu, začali mi vadiť konce prestávok. A iste nemusím vysvetľovať, prečo som neznášal koniec nedele. Divil by som sa, keby som v tom bol sám. Lenže keď už sa má niečo skončiť, kto zaručí, že to dopadne tak ako si to predstavujeme? Nikto, obávam sa. Kiež by na to existovala agentúra. Keby niekto o nejakej vedel, nech mi dá vedieť, nezostanem nič dlžný.

Určite ste postrehli, že prestávam byť stručný. Hneď to napravím.

Faktom ostáva, že všetko sa raz skončí. Niektoré múdre hlavy tvrdia, že to nie je tak celkom pravda, ale nebudem tu teraz zaťahovať takéto metafyzické hypotézy. Mohlo by to pošramotiť náš seriózny imidž. Takže otázka znie: Ako zakončiť toto posledné číslo? Premýšľam, čo by na mojom mieste vymyslel Martin Nitriansky, môj obľúbený poviedkár. Som si istý, že by nepoužil veľké slová. Zhrnul by to asi jednou vetou: Majte sa radi a dobrú noc.