“Dark Side of the Moon” reached a new milestone last week – 1,500 weeks on the Billboard charts. Roger Waters talked with Billboard about the album. He will perform the entire Dark Side of the Moon also at his Hyde Park Calling show on Saturday 1st July and Pink Floyd drummer Nick Mason will join him.

The Web’s First Rock’n'Roll Success? “What makes Arctic Monkeys remarkable is that they are an indie band on an independent label, and that they achieved their sudden success almost entirely through grassroots promotion on the web.”

There is so much music everywhere these days. Everybody has a car radio, elevator music is filling shopping malls, MTV and VH1 are attacking us from every corner and we walk down the streets with white iPod earplugs stuck to our heads. More than enough, one might say, sometimes it’s just great to enjoy the silence.

But however, after all that noise, can one recall a certain tune or song that was a very first one? The one that got into one’s mind at a very early age and can’t get out since? And if one’s got a tune like that, does it say anything about him or her? Does it alter lives?

I have a song that I happen to remember since before I started going to school. I guess I must have been about five, hardly more than that. A cousin of mine who is eight years older already started being interested in girls and therefore in music, too. It was early eighties so he would listen to anything from Duran Duran to Europe but for that summer night at my grandparents house he brought around a blue tape that looked quite old.

That music didn’t sound like anything I’ve heard before. It sounded a bit transcendent and mysterious. It sounded complete, it wasn’t missing a bit, I knew it was perfect from the very beginning. And yet, it made me want to hear it over and over again. To these days.

That album I remember from the Palaeolithic of my life. You probably wouldn’t guess which one it was, though I suspect you’d be able to come close knowing me. It was Meddle. And the funny, upbeat tune I recognize as the first? There is only one like that there. If you don’t know, get Wikipedia to help you.

Objavom môjho života bolo zistenie, že všetci sa na svet pozeráme inak. Nieto divu, každý z nás má predsa unikátnu sietnicu a ak sa nemýlim tak aj dúhovku. Niekto to všetko vidí ružovo, niekto zasa čierno. Ale aby som to opäť neprekombinoval. Žiadne experimenty, dnes budem vážne vážny. Aj náležite stručný. Alebo sa aspoň pokúsim.

Všetci sa na svet pozeráme inak. Čo sa nepochybne prejavuje aj na tom, aké konce obľubujeme. Priznám sa bez mučenia – patrím k tým, ktorí preferujú šťastné konce, alebo aspoň otvorené. Prirodzene nie vždy, pretože fajnovej dráme jednoducho pristane drsný neúprosný koniec. Vtip je v tom, že happy end v podstate často znamená šťastný začiatok. Napríklad: On a ona sa dávajú na konci dokopy a začína sa tak pre nich radostný spoločný život – až kým nepomrú, alebo sa nerozvedú (to sa my už chvalabohu nedozvieme). Alebo: Spoločenstvo Kosáka sa konečne zbaví posledných darmožráčov a začne sa pre nich blahobyt v spoločnom družstve, kde budú pekne leňošiť, až kým nepomrú, alebo im Spoločenstvo Kladiva nepríde na rozkrádanie verejného majetku (bodaj by sme sa to dozvedeli).

Existujú konce (a nie je ich málo), ktorým sa málokto rád prizerá, bez ohľadu na to či sú šťastné, alebo nie. Ako malý chlapec som nemal rád koniec leta, či presnejšie koniec prázdnin. Keď som si už-už začal zvykať na školu, začali mi vadiť konce prestávok. A iste nemusím vysvetľovať, prečo som neznášal koniec nedele. Divil by som sa, keby som v tom bol sám. Lenže keď už sa má niečo skončiť, kto zaručí, že to dopadne tak ako si to predstavujeme? Nikto, obávam sa. Kiež by na to existovala agentúra. Keby niekto o nejakej vedel, nech mi dá vedieť, nezostanem nič dlžný.

Určite ste postrehli, že prestávam byť stručný. Hneď to napravím.

Faktom ostáva, že všetko sa raz skončí. Niektoré múdre hlavy tvrdia, že to nie je tak celkom pravda, ale nebudem tu teraz zaťahovať takéto metafyzické hypotézy. Mohlo by to pošramotiť náš seriózny imidž. Takže otázka znie: Ako zakončiť toto posledné číslo? Premýšľam, čo by na mojom mieste vymyslel Martin Nitriansky, môj obľúbený poviedkár. Som si istý, že by nepoužil veľké slová. Zhrnul by to asi jednou vetou: Majte sa radi a dobrú noc.

Pôvodne som mal byť baníkom. Baníctvo má na Slovensku stáročnú tradíciu a keď som bol malý, baníci vraj zarábali dosť peňazí. Potom prišiel prevrat, mnohé bane zavreli, baníci boli odrazu na mizine a už to nebolo také frajerské povolanie ako predtým. Ale ako vravel Brian Nazaretský pribitý klincami na kríži, život treba brať s nadhľadom.

Nevzdal som to a nakoniec som sa baníkom stal. Naposledy som sfáral niekedy pred ôsmimi rokmi a aj keď to bolo zábavné, nebolo to až také zábavné. A tak som baníctvo zavesil na klinec.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne.

V Austrálii sa baníctvu dodnes darí. Skoro každý tu pracuje v banskom priemysle. Aby som to upresnil, asi jeden zo sto, včítane žien a detí. Bane sú tu porozťahované po krajine ako Slováci po krčmách a správni chlapi si nenechajú ujsť príležitosť zarobiť kde-tu nejaký chechták dolovaním uhlia, zlata, diamantov, železnej rudy, uránu, ovčej vlny a kengurieho mäsa. Najmä keď iných príležitostí pri hrozivej päťpercentnej nezamestnanosti nieto.

No baníctvo má aj svoju tienistú stránku. V prvom rade, v baniach nesvieti slnko, ba ani mesiac. A na dôvažok, občas v bani aj niekoho zavalí ako sa stalo napríklad pred dvoma týždňami, keď som práve obšťastňoval našu širokú čitateľskú obec prednáškou z dejín Austrálie. Väčšine chlapov sa podarilo vyfárať, no traja ostali asi kilometer pod zemou. Po dvoch dňoch našli prvého, žiaľ, bol už akýsi ukameňovaný. A po piatich dňoch našli zvyšných dvoch.

Tí dvaja, nazvime ich trebárs Todd a Brant, sedeli len tak ladabolo v malej železnej klietke a popíjali vodu, čo stekala skalou. Záchranári sa k nim nemohli dostať okamžite, ale aspoň navŕtali dierku, cez ktorú im posielali darčeky. Prednosť dostali záležitosti na uspokojenie základných životných potrieb: digitálny foťák, iPod, časopisy, zubná pasta a deodoranty. A ešte som zabudol na vodu a jedlo, prirodzene.

Todd a Brant sa stali v priebehu niekoľkých dní národnými hrdinami. Zapĺňali prvé stránky novín a v správach pomaly ani nespomínali iné dôležité udalosti (majstrovstvá sveta v hokeji ostali úplne nepovšimnuté). A dnes, teda v utorok, po dvojtýždňovom rekondičnom pobyte v tasmánskej bani, sa konečne dostali na svetlo. “Ako, chlapi?”, spýtal sa ich záchranár, ktorý sa k nim navŕtal. “Dá sa”, povedali chlapi. Poriadne zarastení, ale o to špinavší, vyfárali a po vlastných opustili baňu.

A sotva sa stihli oholiť, médiá im už ponúkli speňažiť príbeh z dovolenky. Tri mega pre jedného. Tak predsa sa len oplatí byť baníkom! Len treba tak trocha počítať aj s tým, že človek môže skončiť ukameňovaný, a možno ani nestihne zašepkať Jehova.