Rolling Stone pripravuje svoje tisíce vydanie a rozhodlo sa pre grandióznu obálku so 154 slávnymi tvárami, v štýle Beatlesáckeho Sgt. Pepper. Z našich sa tam neobjavuje nikto. Asi si ešte nejakú chvíľu budeme musieť počkať. (Je tam ale napríklad taký Woody Allen. To len tak na margo, lebo sa k nemu ešte čochvíľa dostanem. Mimochodom, Cobain je tam za anjela. A iba na okraj – Lennon sa tam objavuje dokonca dvakrát, zrejme vďaka tomu, že bol aj na obálke úplne prvého vydania v roku 1967. Dosť však bolo márg, okrajov a mimochodov, je čas na koncovú zátvorku. A propos, Keith Richards tam vyzerá celkom živo).

Woody Allen na staré kolená vymenil svoj milovaný New York za Londýn. Začne tu natáčať už svoj tretí film. Neviem, či ho prestal New York baviť, či sa mu tu tak zapáčilo, alebo sa mu len zahmlilo pred očami. Chvalabohu vkus na pekné herečky sa mu rozhodne nemení. A ak sa mení, tak iba k lepšiemu.

Nick Hornby žije v Londýne a jeho novely sa tiež odohrávajú v Londýne. Odhadujem, že do New Yorku sa umiestniť svoje postavy tak skoro nechystá.

Na obálke Rolling Stone sa títo dvaja spolu neslnia, nezvyknú sa ani ohadzovať kokosovými orechmi, takže čo ich spája, keď tu o nich táram? Dokopy nič. Azda iba to, že som cez víkend videl Woodyho film Match Point a čítal Nickovu novelu A Long Way Down. A vlastne ešte niečo. Knižka začína pokusom o samovraždu a film sa končí vraždou.

Ide o to, že sa im nedivím. Myslím Woodymu a Nickovi. Vražda akéhokoľvek druhu je totiž skvelá situácia pre príbeh akéhokoľvek druhu. Môžete ju použiť na začiatku, v strede, alebo na konci. Podobne ako svadbu, nehodu, lúpež (ideálne v banke) a podobne. Je to jednoducho istota, záchranné koleso, ktoré keď hodíte správnym smerom, tak príbeh získa druhý dych. Dych-nedych, rád by som podotkol, že medzi vraždou a samovraždou je zásadný rozdiel. Perspektívny samovrah si kladie otrepanú otázku: “Byť, či nebyť?” Zatiaľ čo perspektívny vrah sa na to díva takto: “Biť, či zabiť?” Okrem toho je dôležité, kde sa to celé odohrá. Nazdávam sa, že v Londýne to nie je to pravé orechové. Nalejme si čistého kokosového mlieka: New York je jednoducho iná liga. Zložiť kosti tam má nepochybne väčší šmrnc.

Premýšľam, či nevymeniť Londýn za New York. Ale nie len preto, že “život je jeden z najťažších”, ako zvykol môj otec hovorievať. Mám pocit, že už by bolo načase, aby sa na obálke Rolling Stone objavil aj niekto z našich. Do dvojtisíceho vydania by som to azda mohol stihnúť.

Správou tohto týždňa je nepochybne malá nehoda, ktorá sa prihodila Keithovi Richardsovi (62) z Rolling Stones. Slnil sa na kokosovej palme na Fidži a spadol z palmy priamo na hlavu. Po príchode do nemocnice ho vraj vyhlásili za mŕtveho, až kým neprišla jeho žena a neoznámila lekárom, že Keith “vyzerá úplne normálne”.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne. Dnes som chcel o tom, ako rýchlo utekajú človeku dni a týždne, keď je stále niečim zaneprázdnený, teda hoci sedením na palme. Samozrejme, že je to dobre, ale na druhej strane to nie je až tak dobre, pretože sa jedného dňa zobudí a má šesťdesiatdva rokov. Alebo, čo je ešte horšie, jedného dňa sa nezobudí.

Možno by sa mi páčilo, keby dni a týždne síce utekali rýchlo, ale roky utekali pomaly. Takže, dajme tomu, človek by sa dožíval tých pekných 62 rokov (ženy dajme tomu 82, z toho dvadsať bez nás a v pokročilom veku, takže žiadna sláva), ale rok by mal dvesto týždňov. Alebo aspoň 1400 dní. S dovolenkami by to prirodzene ostalo tak, ako je to teraz. Pracovali by sme 46 až 47 týždňov, zvyšok by bolo voľno.

Konečne by bolo viac času na cestovanie a dovolenky na Fidži!

Ale čo som spadol z kokosu? Dni utekajú rýchlo a s nimi aj zvyšné časové jednotky. A nenarobím s tým nič. Tak sa musím tešiť aspoň z toho, čo mám. A využiť deň, ako hovorili mnísi z Červeného Kláštora, ktorí sa celý deň primárne venovali mlčaniu a chytaniu rýb. To bolo niečo. Dnes v kurze táranie (veď si len všimnite môjho londýnskeho kolegu a moju maličkosť) a chytanie bronzu. Tak neviem, či sme ako civilizácia od stredoveku príliš pokročili. Alebo to najlepšie už možno máme za sebou, kruh sa pomaly uzatvára, ide to s nami z kopca a čoskoro sa vrátime na stromy. Keith je jeden z priekopníkov novoobjaveného stromolezectva, ale ešte bude musieť trocha potrénovať.

Alebo je to inak.

Rolling Stones nahrávali videoklip. Charlie Watts, ktorého na palmu dostali pomocou jediného hasičského auta na Fidži hádzal po Keithovi kokosové orechy. Mick Jagger visel na palme obďaleč a natáčal celú scénu na video. Len Ron Wood bojujúci s alkoholizmom sa akcie nezúčastnil, rozbíjal na pláži kokosy a popíjal mliečko.

A mne to mliečko dnes akosi nespravilo dobre, tak radšej zanechám táranie a pôjdem sa venovať čomusi zmysluplnejšiemu. Chytanie rýb sa mi javí ako jedinečná príležitosť.