Pôvodne som mal byť baníkom. Baníctvo má na Slovensku stáročnú tradíciu a keď som bol malý, baníci vraj zarábali dosť peňazí. Potom prišiel prevrat, mnohé bane zavreli, baníci boli odrazu na mizine a už to nebolo také frajerské povolanie ako predtým. Ale ako vravel Brian Nazaretský pribitý klincami na kríži, život treba brať s nadhľadom.

Nevzdal som to a nakoniec som sa baníkom stal. Naposledy som sfáral niekedy pred ôsmimi rokmi a aj keď to bolo zábavné, nebolo to až také zábavné. A tak som baníctvo zavesil na klinec.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne.

V Austrálii sa baníctvu dodnes darí. Skoro každý tu pracuje v banskom priemysle. Aby som to upresnil, asi jeden zo sto, včítane žien a detí. Bane sú tu porozťahované po krajine ako Slováci po krčmách a správni chlapi si nenechajú ujsť príležitosť zarobiť kde-tu nejaký chechták dolovaním uhlia, zlata, diamantov, železnej rudy, uránu, ovčej vlny a kengurieho mäsa. Najmä keď iných príležitostí pri hrozivej päťpercentnej nezamestnanosti nieto.

No baníctvo má aj svoju tienistú stránku. V prvom rade, v baniach nesvieti slnko, ba ani mesiac. A na dôvažok, občas v bani aj niekoho zavalí ako sa stalo napríklad pred dvoma týždňami, keď som práve obšťastňoval našu širokú čitateľskú obec prednáškou z dejín Austrálie. Väčšine chlapov sa podarilo vyfárať, no traja ostali asi kilometer pod zemou. Po dvoch dňoch našli prvého, žiaľ, bol už akýsi ukameňovaný. A po piatich dňoch našli zvyšných dvoch.

Tí dvaja, nazvime ich trebárs Todd a Brant, sedeli len tak ladabolo v malej železnej klietke a popíjali vodu, čo stekala skalou. Záchranári sa k nim nemohli dostať okamžite, ale aspoň navŕtali dierku, cez ktorú im posielali darčeky. Prednosť dostali záležitosti na uspokojenie základných životných potrieb: digitálny foťák, iPod, časopisy, zubná pasta a deodoranty. A ešte som zabudol na vodu a jedlo, prirodzene.

Todd a Brant sa stali v priebehu niekoľkých dní národnými hrdinami. Zapĺňali prvé stránky novín a v správach pomaly ani nespomínali iné dôležité udalosti (majstrovstvá sveta v hokeji ostali úplne nepovšimnuté). A dnes, teda v utorok, po dvojtýždňovom rekondičnom pobyte v tasmánskej bani, sa konečne dostali na svetlo. “Ako, chlapi?”, spýtal sa ich záchranár, ktorý sa k nim navŕtal. “Dá sa”, povedali chlapi. Poriadne zarastení, ale o to špinavší, vyfárali a po vlastných opustili baňu.

A sotva sa stihli oholiť, médiá im už ponúkli speňažiť príbeh z dovolenky. Tri mega pre jedného. Tak predsa sa len oplatí byť baníkom! Len treba tak trocha počítať aj s tým, že človek môže skončiť ukameňovaný, a možno ani nestihne zašepkať Jehova.