Objavom môjho života bolo zistenie, že všetci sa na svet pozeráme inak. Nieto divu, každý z nás má predsa unikátnu sietnicu a ak sa nemýlim tak aj dúhovku. Niekto to všetko vidí ružovo, niekto zasa čierno. Ale aby som to opäť neprekombinoval. Žiadne experimenty, dnes budem vážne vážny. Aj náležite stručný. Alebo sa aspoň pokúsim.

Všetci sa na svet pozeráme inak. Čo sa nepochybne prejavuje aj na tom, aké konce obľubujeme. Priznám sa bez mučenia – patrím k tým, ktorí preferujú šťastné konce, alebo aspoň otvorené. Prirodzene nie vždy, pretože fajnovej dráme jednoducho pristane drsný neúprosný koniec. Vtip je v tom, že happy end v podstate často znamená šťastný začiatok. Napríklad: On a ona sa dávajú na konci dokopy a začína sa tak pre nich radostný spoločný život – až kým nepomrú, alebo sa nerozvedú (to sa my už chvalabohu nedozvieme). Alebo: Spoločenstvo Kosáka sa konečne zbaví posledných darmožráčov a začne sa pre nich blahobyt v spoločnom družstve, kde budú pekne leňošiť, až kým nepomrú, alebo im Spoločenstvo Kladiva nepríde na rozkrádanie verejného majetku (bodaj by sme sa to dozvedeli).

Existujú konce (a nie je ich málo), ktorým sa málokto rád prizerá, bez ohľadu na to či sú šťastné, alebo nie. Ako malý chlapec som nemal rád koniec leta, či presnejšie koniec prázdnin. Keď som si už-už začal zvykať na školu, začali mi vadiť konce prestávok. A iste nemusím vysvetľovať, prečo som neznášal koniec nedele. Divil by som sa, keby som v tom bol sám. Lenže keď už sa má niečo skončiť, kto zaručí, že to dopadne tak ako si to predstavujeme? Nikto, obávam sa. Kiež by na to existovala agentúra. Keby niekto o nejakej vedel, nech mi dá vedieť, nezostanem nič dlžný.

Určite ste postrehli, že prestávam byť stručný. Hneď to napravím.

Faktom ostáva, že všetko sa raz skončí. Niektoré múdre hlavy tvrdia, že to nie je tak celkom pravda, ale nebudem tu teraz zaťahovať takéto metafyzické hypotézy. Mohlo by to pošramotiť náš seriózny imidž. Takže otázka znie: Ako zakončiť toto posledné číslo? Premýšľam, čo by na mojom mieste vymyslel Martin Nitriansky, môj obľúbený poviedkár. Som si istý, že by nepoužil veľké slová. Zhrnul by to asi jednou vetou: Majte sa radi a dobrú noc.

Pôvodne som mal byť baníkom. Baníctvo má na Slovensku stáročnú tradíciu a keď som bol malý, baníci vraj zarábali dosť peňazí. Potom prišiel prevrat, mnohé bane zavreli, baníci boli odrazu na mizine a už to nebolo také frajerské povolanie ako predtým. Ale ako vravel Brian Nazaretský pribitý klincami na kríži, život treba brať s nadhľadom.

Nevzdal som to a nakoniec som sa baníkom stal. Naposledy som sfáral niekedy pred ôsmimi rokmi a aj keď to bolo zábavné, nebolo to až také zábavné. A tak som baníctvo zavesil na klinec.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne.

V Austrálii sa baníctvu dodnes darí. Skoro každý tu pracuje v banskom priemysle. Aby som to upresnil, asi jeden zo sto, včítane žien a detí. Bane sú tu porozťahované po krajine ako Slováci po krčmách a správni chlapi si nenechajú ujsť príležitosť zarobiť kde-tu nejaký chechták dolovaním uhlia, zlata, diamantov, železnej rudy, uránu, ovčej vlny a kengurieho mäsa. Najmä keď iných príležitostí pri hrozivej päťpercentnej nezamestnanosti nieto.

No baníctvo má aj svoju tienistú stránku. V prvom rade, v baniach nesvieti slnko, ba ani mesiac. A na dôvažok, občas v bani aj niekoho zavalí ako sa stalo napríklad pred dvoma týždňami, keď som práve obšťastňoval našu širokú čitateľskú obec prednáškou z dejín Austrálie. Väčšine chlapov sa podarilo vyfárať, no traja ostali asi kilometer pod zemou. Po dvoch dňoch našli prvého, žiaľ, bol už akýsi ukameňovaný. A po piatich dňoch našli zvyšných dvoch.

Tí dvaja, nazvime ich trebárs Todd a Brant, sedeli len tak ladabolo v malej železnej klietke a popíjali vodu, čo stekala skalou. Záchranári sa k nim nemohli dostať okamžite, ale aspoň navŕtali dierku, cez ktorú im posielali darčeky. Prednosť dostali záležitosti na uspokojenie základných životných potrieb: digitálny foťák, iPod, časopisy, zubná pasta a deodoranty. A ešte som zabudol na vodu a jedlo, prirodzene.

Todd a Brant sa stali v priebehu niekoľkých dní národnými hrdinami. Zapĺňali prvé stránky novín a v správach pomaly ani nespomínali iné dôležité udalosti (majstrovstvá sveta v hokeji ostali úplne nepovšimnuté). A dnes, teda v utorok, po dvojtýždňovom rekondičnom pobyte v tasmánskej bani, sa konečne dostali na svetlo. “Ako, chlapi?”, spýtal sa ich záchranár, ktorý sa k nim navŕtal. “Dá sa”, povedali chlapi. Poriadne zarastení, ale o to špinavší, vyfárali a po vlastných opustili baňu.

A sotva sa stihli oholiť, médiá im už ponúkli speňažiť príbeh z dovolenky. Tri mega pre jedného. Tak predsa sa len oplatí byť baníkom! Len treba tak trocha počítať aj s tým, že človek môže skončiť ukameňovaný, a možno ani nestihne zašepkať Jehova.

Rolling Stone pripravuje svoje tisíce vydanie a rozhodlo sa pre grandióznu obálku so 154 slávnymi tvárami, v štýle Beatlesáckeho Sgt. Pepper. Z našich sa tam neobjavuje nikto. Asi si ešte nejakú chvíľu budeme musieť počkať. (Je tam ale napríklad taký Woody Allen. To len tak na margo, lebo sa k nemu ešte čochvíľa dostanem. Mimochodom, Cobain je tam za anjela. A iba na okraj – Lennon sa tam objavuje dokonca dvakrát, zrejme vďaka tomu, že bol aj na obálke úplne prvého vydania v roku 1967. Dosť však bolo márg, okrajov a mimochodov, je čas na koncovú zátvorku. A propos, Keith Richards tam vyzerá celkom živo).

Woody Allen na staré kolená vymenil svoj milovaný New York za Londýn. Začne tu natáčať už svoj tretí film. Neviem, či ho prestal New York baviť, či sa mu tu tak zapáčilo, alebo sa mu len zahmlilo pred očami. Chvalabohu vkus na pekné herečky sa mu rozhodne nemení. A ak sa mení, tak iba k lepšiemu.

Nick Hornby žije v Londýne a jeho novely sa tiež odohrávajú v Londýne. Odhadujem, že do New Yorku sa umiestniť svoje postavy tak skoro nechystá.

Na obálke Rolling Stone sa títo dvaja spolu neslnia, nezvyknú sa ani ohadzovať kokosovými orechmi, takže čo ich spája, keď tu o nich táram? Dokopy nič. Azda iba to, že som cez víkend videl Woodyho film Match Point a čítal Nickovu novelu A Long Way Down. A vlastne ešte niečo. Knižka začína pokusom o samovraždu a film sa končí vraždou.

Ide o to, že sa im nedivím. Myslím Woodymu a Nickovi. Vražda akéhokoľvek druhu je totiž skvelá situácia pre príbeh akéhokoľvek druhu. Môžete ju použiť na začiatku, v strede, alebo na konci. Podobne ako svadbu, nehodu, lúpež (ideálne v banke) a podobne. Je to jednoducho istota, záchranné koleso, ktoré keď hodíte správnym smerom, tak príbeh získa druhý dych. Dych-nedych, rád by som podotkol, že medzi vraždou a samovraždou je zásadný rozdiel. Perspektívny samovrah si kladie otrepanú otázku: “Byť, či nebyť?” Zatiaľ čo perspektívny vrah sa na to díva takto: “Biť, či zabiť?” Okrem toho je dôležité, kde sa to celé odohrá. Nazdávam sa, že v Londýne to nie je to pravé orechové. Nalejme si čistého kokosového mlieka: New York je jednoducho iná liga. Zložiť kosti tam má nepochybne väčší šmrnc.

Premýšľam, či nevymeniť Londýn za New York. Ale nie len preto, že “život je jeden z najťažších”, ako zvykol môj otec hovorievať. Mám pocit, že už by bolo načase, aby sa na obálke Rolling Stone objavil aj niekto z našich. Do dvojtisíceho vydania by som to azda mohol stihnúť.

Správou tohto týždňa je nepochybne malá nehoda, ktorá sa prihodila Keithovi Richardsovi (62) z Rolling Stones. Slnil sa na kokosovej palme na Fidži a spadol z palmy priamo na hlavu. Po príchode do nemocnice ho vraj vyhlásili za mŕtveho, až kým neprišla jeho žena a neoznámila lekárom, že Keith “vyzerá úplne normálne”.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne. Dnes som chcel o tom, ako rýchlo utekajú človeku dni a týždne, keď je stále niečim zaneprázdnený, teda hoci sedením na palme. Samozrejme, že je to dobre, ale na druhej strane to nie je až tak dobre, pretože sa jedného dňa zobudí a má šesťdesiatdva rokov. Alebo, čo je ešte horšie, jedného dňa sa nezobudí.

Možno by sa mi páčilo, keby dni a týždne síce utekali rýchlo, ale roky utekali pomaly. Takže, dajme tomu, človek by sa dožíval tých pekných 62 rokov (ženy dajme tomu 82, z toho dvadsať bez nás a v pokročilom veku, takže žiadna sláva), ale rok by mal dvesto týždňov. Alebo aspoň 1400 dní. S dovolenkami by to prirodzene ostalo tak, ako je to teraz. Pracovali by sme 46 až 47 týždňov, zvyšok by bolo voľno.

Konečne by bolo viac času na cestovanie a dovolenky na Fidži!

Ale čo som spadol z kokosu? Dni utekajú rýchlo a s nimi aj zvyšné časové jednotky. A nenarobím s tým nič. Tak sa musím tešiť aspoň z toho, čo mám. A využiť deň, ako hovorili mnísi z Červeného Kláštora, ktorí sa celý deň primárne venovali mlčaniu a chytaniu rýb. To bolo niečo. Dnes v kurze táranie (veď si len všimnite môjho londýnskeho kolegu a moju maličkosť) a chytanie bronzu. Tak neviem, či sme ako civilizácia od stredoveku príliš pokročili. Alebo to najlepšie už možno máme za sebou, kruh sa pomaly uzatvára, ide to s nami z kopca a čoskoro sa vrátime na stromy. Keith je jeden z priekopníkov novoobjaveného stromolezectva, ale ešte bude musieť trocha potrénovať.

Alebo je to inak.

Rolling Stones nahrávali videoklip. Charlie Watts, ktorého na palmu dostali pomocou jediného hasičského auta na Fidži hádzal po Keithovi kokosové orechy. Mick Jagger visel na palme obďaleč a natáčal celú scénu na video. Len Ron Wood bojujúci s alkoholizmom sa akcie nezúčastnil, rozbíjal na pláži kokosy a popíjal mliečko.

A mne to mliečko dnes akosi nespravilo dobre, tak radšej zanechám táranie a pôjdem sa venovať čomusi zmysluplnejšiemu. Chytanie rýb sa mi javí ako jedinečná príležitosť.

Anglická futbalová reprezentácia bude po majstrovstvách sveta potrebovať nového trénera. Povráva sa, že by to po Švédovi mohol byť Brazílčan. Opäť nikto z ostrovov? Pre zmenu.

Fascinuje ma tento dnešný premiešaný svet. No napriek všetkej tej premiešanosti ostáva pri starých dobrých regionálnych rozdieloch. Austrálčania sa smejú z Angličanov. Angličania sa smejú z Američanov. Severný Londýn kašle na južný, južný zasa na severný. Východný Londýn sa do dišpút radšej ani nezaťahuje. A pritom čert ako diabol. Celkom ako na Slovensku.

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tak to vlastne má byť. Keby to tak nebolo, prišli by sme o toľko zaujímavých príhod a príbehov. A ja príbehy milujem.

Sedel som v metre a čítal Clockwork Orange. Práve v tom najlepšom, keď sa Alex vracia domov z väzenia. Vtedy si oproti sadol chlapík v športovom, poklepal mi po kolene a ukázal na miesto vedľa mňa. Pozrel som sa, ale nič nevidel. Chlapík stále ukazoval prstom tesne vedľa mňa, až kým som ich nezbadal. Chutné bankovky, na jednej som zazrel dve nuly. Zatváril som sa prekvapene, a vzápätí zmätene, v primeranom množstve. Protokol sa musí dodržiavať. Zjavne totiž nepatrili mne.

Prezrel som ich zblízka. Nominálna hodnota 100 a 20. Človeka sa v takej chvíli zmocní panika. Doslova strach o život. Prizrel som sa ešte bližšie. A vtedy som zbadal, že sú to švédske bankovky a nie anglické. Smiešny úlovok, poviete si, ale aj tak som bol šťastný ako blcha (Prečo sa vraví ako blcha? Prečo nie ježko, alebo ťava? Pochopil by som ako ťava v oáze. Ale ako blcha? A čo ďalej? To je všetko? Azda je neustále šťastná? Čo už v jej živote môže byť také fantastické? To poskakovanie? Neverím, žeby sa mala až tak dobre. Veď aj blcha je len človek!).

Prirodzene nastáva problém, ako s tými bankovkami naložiť. Zmeniť ich by bolo málo akčné, ba priam až trápne. Minúť ich vo Švédsku? To znie lepšie. Aspoň zistím rozdiely medzi severným a južným Stockholmom. Ach áno, a potom sú tu ešte Švédky. Môj kolega, Ír, nemá bohvieakú mienku o Írkach, zato na Švédky nedá dopustiť.

Nechcem, aby to tu zaváňalo špinením do vlastného hniezda, ale možno by pomohlo, keby si aj naša futbalová reprezentácia mohla dovoliť trénera cudzinca. Vôbec by som nebol proti. Obzvlášť keby to mala byť nejaká pekná Švédka, alebo Brazílčanka!