Všetci sa na svet pozeráme inak. Čo sa nepochybne prejavuje aj na tom, aké konce obľubujeme. Priznám sa bez mučenia – patrím k tým, ktorí preferujú šťastné konce, alebo aspoň otvorené. Prirodzene nie vždy, pretože fajnovej dráme jednoducho pristane drsný neúprosný koniec. Vtip je v tom, že happy end v podstate často znamená šťastný začiatok. Napríklad: On a ona sa dávajú na konci dokopy a začína sa tak pre nich radostný spoločný život – až kým nepomrú, alebo sa nerozvedú (to sa my už chvalabohu nedozvieme). Alebo: Spoločenstvo Kosáka sa konečne zbaví posledných darmožráčov a začne sa pre nich blahobyt v spoločnom družstve, kde budú pekne leňošiť, až kým nepomrú, alebo im Spoločenstvo Kladiva nepríde na rozkrádanie verejného majetku (bodaj by sme sa to dozvedeli).

Existujú konce (a nie je ich málo), ktorým sa málokto rád prizerá, bez ohľadu na to či sú šťastné, alebo nie. Ako malý chlapec som nemal rád koniec leta, či presnejšie koniec prázdnin. Keď som si už-už začal zvykať na školu, začali mi vadiť konce prestávok. A iste nemusím vysvetľovať, prečo som neznášal koniec nedele. Divil by som sa, keby som v tom bol sám. Lenže keď už sa má niečo skončiť, kto zaručí, že to dopadne tak ako si to predstavujeme? Nikto, obávam sa. Kiež by na to existovala agentúra. Keby niekto o nejakej vedel, nech mi dá vedieť, nezostanem nič dlžný.

Určite ste postrehli, že prestávam byť stručný. Hneď to napravím.

Faktom ostáva, že všetko sa raz skončí. Niektoré múdre hlavy tvrdia, že to nie je tak celkom pravda, ale nebudem tu teraz zaťahovať takéto metafyzické hypotézy. Mohlo by to pošramotiť náš seriózny imidž. Takže otázka znie: Ako zakončiť toto posledné číslo? Premýšľam, čo by na mojom mieste vymyslel Martin Nitriansky, môj obľúbený poviedkár. Som si istý, že by nepoužil veľké slová. Zhrnul by to asi jednou vetou: Majte sa radi a dobrú noc.

Nevzdal som to a nakoniec som sa baníkom stal. Naposledy som sfáral niekedy pred ôsmimi rokmi a aj keď to bolo zábavné, nebolo to až také zábavné. A tak som baníctvo zavesil na klinec.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne.

V Austrálii sa baníctvu dodnes darí. Skoro každý tu pracuje v banskom priemysle. Aby som to upresnil, asi jeden zo sto, včítane žien a detí. Bane sú tu porozťahované po krajine ako Slováci po krčmách a správni chlapi si nenechajú ujsť príležitosť zarobiť kde-tu nejaký chechták dolovaním uhlia, zlata, diamantov, železnej rudy, uránu, ovčej vlny a kengurieho mäsa. Najmä keď iných príležitostí pri hrozivej päťpercentnej nezamestnanosti nieto.

No baníctvo má aj svoju tienistú stránku. V prvom rade, v baniach nesvieti slnko, ba ani mesiac. A na dôvažok, občas v bani aj niekoho zavalí ako sa stalo napríklad pred dvoma týždňami, keď som práve obšťastňoval našu širokú čitateľskú obec prednáškou z dejín Austrálie. Väčšine chlapov sa podarilo vyfárať, no traja ostali asi kilometer pod zemou. Po dvoch dňoch našli prvého, žiaľ, bol už akýsi ukameňovaný. A po piatich dňoch našli zvyšných dvoch.

Tí dvaja, nazvime ich trebárs Todd a Brant, sedeli len tak ladabolo v malej železnej klietke a popíjali vodu, čo stekala skalou. Záchranári sa k nim nemohli dostať okamžite, ale aspoň navŕtali dierku, cez ktorú im posielali darčeky. Prednosť dostali záležitosti na uspokojenie základných životných potrieb: digitálny foťák, iPod, časopisy, zubná pasta a deodoranty. A ešte som zabudol na vodu a jedlo, prirodzene.

Todd a Brant sa stali v priebehu niekoľkých dní národnými hrdinami. Zapĺňali prvé stránky novín a v správach pomaly ani nespomínali iné dôležité udalosti (majstrovstvá sveta v hokeji ostali úplne nepovšimnuté). A dnes, teda v utorok, po dvojtýždňovom rekondičnom pobyte v tasmánskej bani, sa konečne dostali na svetlo. “Ako, chlapi?”, spýtal sa ich záchranár, ktorý sa k nim navŕtal. “Dá sa”, povedali chlapi. Poriadne zarastení, ale o to špinavší, vyfárali a po vlastných opustili baňu.

A sotva sa stihli oholiť, médiá im už ponúkli speňažiť príbeh z dovolenky. Tri mega pre jedného. Tak predsa sa len oplatí byť baníkom! Len treba tak trocha počítať aj s tým, že človek môže skončiť ukameňovaný, a možno ani nestihne zašepkať Jehova.

Woody Allen na staré kolená vymenil svoj milovaný New York za Londýn. Začne tu natáčať už svoj tretí film. Neviem, či ho prestal New York baviť, či sa mu tu tak zapáčilo, alebo sa mu len zahmlilo pred očami. Chvalabohu vkus na pekné herečky sa mu rozhodne nemení. A ak sa mení, tak iba k lepšiemu.

Nick Hornby žije v Londýne a jeho novely sa tiež odohrávajú v Londýne. Odhadujem, že do New Yorku sa umiestniť svoje postavy tak skoro nechystá.

Na obálke Rolling Stone sa títo dvaja spolu neslnia, nezvyknú sa ani ohadzovať kokosovými orechmi, takže čo ich spája, keď tu o nich táram? Dokopy nič. Azda iba to, že som cez víkend videl Woodyho film Match Point a čítal Nickovu novelu A Long Way Down. A vlastne ešte niečo. Knižka začína pokusom o samovraždu a film sa končí vraždou.

Ide o to, že sa im nedivím. Myslím Woodymu a Nickovi. Vražda akéhokoľvek druhu je totiž skvelá situácia pre príbeh akéhokoľvek druhu. Môžete ju použiť na začiatku, v strede, alebo na konci. Podobne ako svadbu, nehodu, lúpež (ideálne v banke) a podobne. Je to jednoducho istota, záchranné koleso, ktoré keď hodíte správnym smerom, tak príbeh získa druhý dych. Dych-nedych, rád by som podotkol, že medzi vraždou a samovraždou je zásadný rozdiel. Perspektívny samovrah si kladie otrepanú otázku: “Byť, či nebyť?” Zatiaľ čo perspektívny vrah sa na to díva takto: “Biť, či zabiť?” Okrem toho je dôležité, kde sa to celé odohrá. Nazdávam sa, že v Londýne to nie je to pravé orechové. Nalejme si čistého kokosového mlieka: New York je jednoducho iná liga. Zložiť kosti tam má nepochybne väčší šmrnc.

Premýšľam, či nevymeniť Londýn za New York. Ale nie len preto, že “život je jeden z najťažších”, ako zvykol môj otec hovorievať. Mám pocit, že už by bolo načase, aby sa na obálke Rolling Stone objavil aj niekto z našich. Do dvojtisíceho vydania by som to azda mohol stihnúť.

Ale nie o tom som chcel, ako obyčajne. Dnes som chcel o tom, ako rýchlo utekajú človeku dni a týždne, keď je stále niečim zaneprázdnený, teda hoci sedením na palme. Samozrejme, že je to dobre, ale na druhej strane to nie je až tak dobre, pretože sa jedného dňa zobudí a má šesťdesiatdva rokov. Alebo, čo je ešte horšie, jedného dňa sa nezobudí.

Možno by sa mi páčilo, keby dni a týždne síce utekali rýchlo, ale roky utekali pomaly. Takže, dajme tomu, človek by sa dožíval tých pekných 62 rokov (ženy dajme tomu 82, z toho dvadsať bez nás a v pokročilom veku, takže žiadna sláva), ale rok by mal dvesto týždňov. Alebo aspoň 1400 dní. S dovolenkami by to prirodzene ostalo tak, ako je to teraz. Pracovali by sme 46 až 47 týždňov, zvyšok by bolo voľno.

Konečne by bolo viac času na cestovanie a dovolenky na Fidži!

Ale čo som spadol z kokosu? Dni utekajú rýchlo a s nimi aj zvyšné časové jednotky. A nenarobím s tým nič. Tak sa musím tešiť aspoň z toho, čo mám. A využiť deň, ako hovorili mnísi z Červeného Kláštora, ktorí sa celý deň primárne venovali mlčaniu a chytaniu rýb. To bolo niečo. Dnes v kurze táranie (veď si len všimnite môjho londýnskeho kolegu a moju maličkosť) a chytanie bronzu. Tak neviem, či sme ako civilizácia od stredoveku príliš pokročili. Alebo to najlepšie už možno máme za sebou, kruh sa pomaly uzatvára, ide to s nami z kopca a čoskoro sa vrátime na stromy. Keith je jeden z priekopníkov novoobjaveného stromolezectva, ale ešte bude musieť trocha potrénovať.

Alebo je to inak.

Rolling Stones nahrávali videoklip. Charlie Watts, ktorého na palmu dostali pomocou jediného hasičského auta na Fidži hádzal po Keithovi kokosové orechy. Mick Jagger visel na palme obďaleč a natáčal celú scénu na video. Len Ron Wood bojujúci s alkoholizmom sa akcie nezúčastnil, rozbíjal na pláži kokosy a popíjal mliečko.

A mne to mliečko dnes akosi nespravilo dobre, tak radšej zanechám táranie a pôjdem sa venovať čomusi zmysluplnejšiemu. Chytanie rýb sa mi javí ako jedinečná príležitosť.

Fascinuje ma tento dnešný premiešaný svet. No napriek všetkej tej premiešanosti ostáva pri starých dobrých regionálnych rozdieloch. Austrálčania sa smejú z Angličanov. Angličania sa smejú z Američanov. Severný Londýn kašle na južný, južný zasa na severný. Východný Londýn sa do dišpút radšej ani nezaťahuje. A pritom čert ako diabol. Celkom ako na Slovensku.

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tak to vlastne má byť. Keby to tak nebolo, prišli by sme o toľko zaujímavých príhod a príbehov. A ja príbehy milujem.

Sedel som v metre a čítal Clockwork Orange. Práve v tom najlepšom, keď sa Alex vracia domov z väzenia. Vtedy si oproti sadol chlapík v športovom, poklepal mi po kolene a ukázal na miesto vedľa mňa. Pozrel som sa, ale nič nevidel. Chlapík stále ukazoval prstom tesne vedľa mňa, až kým som ich nezbadal. Chutné bankovky, na jednej som zazrel dve nuly. Zatváril som sa prekvapene, a vzápätí zmätene, v primeranom množstve. Protokol sa musí dodržiavať. Zjavne totiž nepatrili mne.

Prezrel som ich zblízka. Nominálna hodnota 100 a 20. Človeka sa v takej chvíli zmocní panika. Doslova strach o život. Prizrel som sa ešte bližšie. A vtedy som zbadal, že sú to švédske bankovky a nie anglické. Smiešny úlovok, poviete si, ale aj tak som bol šťastný ako blcha (Prečo sa vraví ako blcha? Prečo nie ježko, alebo ťava? Pochopil by som ako ťava v oáze. Ale ako blcha? A čo ďalej? To je všetko? Azda je neustále šťastná? Čo už v jej živote môže byť také fantastické? To poskakovanie? Neverím, žeby sa mala až tak dobre. Veď aj blcha je len človek!).

Prirodzene nastáva problém, ako s tými bankovkami naložiť. Zmeniť ich by bolo málo akčné, ba priam až trápne. Minúť ich vo Švédsku? To znie lepšie. Aspoň zistím rozdiely medzi severným a južným Stockholmom. Ach áno, a potom sú tu ešte Švédky. Môj kolega, Ír, nemá bohvieakú mienku o Írkach, zato na Švédky nedá dopustiť.

Nechcem, aby to tu zaváňalo špinením do vlastného hniezda, ale možno by pomohlo, keby si aj naša futbalová reprezentácia mohla dovoliť trénera cudzinca. Vôbec by som nebol proti. Obzvlášť keby to mala byť nejaká pekná Švédka, alebo Brazílčanka!

Vezmime si trebárs košický Excenter niekedy v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho neopakovateľnú atmosféru nebolo možné ignorovať — ťažká dymová aura vypĺňala všetok priestor klubu a návštevníci na to určite dodnes nezabudli. Najmä nefajčiari.

Iné miesta majú atmosféru o čosi vzdušnejšiu, vezmime si napríklad Slavín. Ovanie vás história, chvíľami je dokonca tak veterno, že by sa zišla čiapka. A i tak človeka zamrazí pri pohľade na tisíce mien vyrytých v žulových doskách.

Aj Austrálčania majú svoj Slavín. A ako sa na národ surferov patrí, štýlovo priamo pri pláži. Lenže nie doma, lež až na druhom konci sveta, v Turecku. Tiež tam majú tisíce mien vyrytých na žulových doskách. Asi je to nejaký medzinárodný štandard, marí sa mi.

A ako k nemu vlastne prišli, pýtate sa? Určite si majitelia tých mien nešli do Turecka len tak poležať. Veru nie. Šli tam pomôcť Rusku. Teraz určite všetci krútite hlavami a pýtate sa, či som náhodou nestrávil v dyme Excentru priveľa času, keď píšem takéto výmysly. Ale je to tak. Teda — nestrávil. Moji dávni spoluobčania sa pripojili k akejsi pokútnej Dohode a snažili sa uvoľniť vodné cesty cez Bospor a Dardanely do Čierneho mora, aby do Ruska mohlo prúdiť šampanské a golfové palice.

Lenže ako to už s dobrými skutkami neraz býva, neskončilo sa to práve najlepšie. Turecko používalo vodné cesty na vývoz tureckého medu a nemalo v úmysle ich prepustiť akýmsi skaderukám-skadenohám z druhého konca planéty. Ani neprepustilo. A tak sa stalo, že tam mnohí Austrálčania zostali a možno pod tými žulovými doskami dodnes čakajú, či by sa do Ruska nedalo prepašovať šampanské a golfové palice.

No a dnes práve uplynulo 91 rokov odvtedy, čo sa o tú nekalú činnosť pokúšali. Plánovali sa frajersky vylodiť na pláži a odlákať pozornosť miestnych surferskými kúskami, ale nevyšiel im krok a skončili asi o kilometer ďalej, kde už pláž nebola, zato ich tam privítal vysoký zráz a hore na ňom tureckí parobci. Nuž, nevyšlo. Približne pol roka sa okúňali a snažili sa niečo vymyslieť, ale napokon to do decembra zabalili, pretože sa nepríjemne ochladilo.

Ale to miesto, Gallipoli, ostalo v hlavách Austrálčanov dodnes. A aby sme naň ani náhodou nezabudli, máme 25. apríla každý rok štátny sviatok a nemusíme do práce.

Takže určite nezabudneme.

Aký lacný úvod, a ešte k tomu neoriginálny!, počujem vás kričať. No môžem ja zato, že takto začína Hlava 22? Veď je to holá pravda, som zamilovaný. Nemám osem rokov, ako Joseph Heller, na premýšľanie nad prvou vetou, keď chcem oznámiť takúto radostnú novinu.

Stretol som ju v metre. A stretávam ju tam každý deň, ráno aj večer, či chcem, alebo nie. Krásna, zelenooká, plavovlasá, kráľovsky bledá, že aj Naomi Watts s Nicole Kidman by jej závideli. Neviem ako sa volá, kde býva, čo robí, ani či jej otec privolí až ju požiadam o ruku.

Trčí na plagáte, a mám podozrenie, že je to reklama na voľajaký seriál, takže to asi bude herečka.

No vidíte, a keby som sa okúňal začať tak ako som začal, prišli by sme o romantický úvod. Hoci, nie je to bohvieaký úvod; priznávam. Niežeby sa mi to stalo prvý raz. Stáva sa mi to často. Takmer vždy. Čo vlastne? Aha. Že ma nenapadá dostatočne zaujímavá téma. Čože zrazu taká úprimnosť, pýtate sa. Sám neviem. Musel som to zo seba dostať, zdôveriť sa. Kdesi som čítal, že človeku sa tak uľaví. Pekná kravina. Raz som to spravil (nechám si pre seba ako sa volala) a dostal som sa do peknej šlamastiky. Nie je to sranda. Myslím tým písanie. Je to zápas, boj o každú vetu. Človek by si rád vypomohol a inšpiroval sa u tých, ktorým ide písanie ako po masle. Lenže pre istotu si to odpustí, aby náhodou priamo nevykrádal. Písanie sa ešte ako tak dá prežiť, ale s hudbou je to vážne hra na tenkom ľade. George Harrison by nám vedel rozprávať. Keby ešte žil. Alebo taký Martin Gore. Silne pochybujem, že to spravil úmyselne, ale v jeho piesni Damaged People počujem tri takty, ktoré akoby z ucha vypadli Webberovým trom taktom z I don’t know how to love him (Jesus Christ Superstar). Teda ak ma vlastné uši neklamú.

Uši totiž zvyknú sem-tam klamať, potvory jedny. Nedá sa nič robiť, ľudský sluch nie je dokonalý. Koľko ráz sa mi stane, že započujem niekoho rozprávať konkrétnym jazykom (najčastejšie slovenčina), ale keď poriadne natrčím ucho, zistím, že im dočista nerozumiem. To je ešte ten lepší prípad. Horšie je keď mi niekto niečo vysvetľuje, ale ja ho počúvam len tak na pol ucha. Alebo inak: jedným uchom dnu, druhým von. Volá sa to nedostatok koncentrácie. To potom zabudnem ako sa niekam ide, zabudnem niekam zavolať, niekomu napísať alebo niečo si zapísať. Som jednoducho až po uši v problémoch.

Môj akútny problém je však prozaický – potrebujem vymyslieť názov pre tento elaborát. Opäť bude asi najlepšie inšpirovať sa niekým, komu to šlo ako po masle…

Ale nie o tom som chcel. Chcel som radšej o tom subtropickom severe. Konkrétne o ostrove Fraser. Vraj jedno z najkrajších miest na zemeguli. Bodaj by aj nie, keď jeho východná 75-míľová pláž, príznačne nazvaná 75-míľová, je priama ako moja každovečerná cesta z predsiene ku chladničke. Človeka síce chvíľami zamrzí, že vzhľadom na tú dĺžku sú adolescentné anglické a švédske turistky veľmi striedmo rozosiate po piesku, ale čo narobím, nemôžem mať všetko.

Ale vráťme sa k príjemným záležitostiam. Jedna z nich je, že na Fraseri nie sú asfaltky. A keďže tam nie sú asfaltky, nemôže tam ani žiadna doprava… teda, okrem hračiek vybavených náhonom všetkých štyroch kolies. Matne si spomínam, ako som v Brisbane neochotne podpisoval v autopožičovni papier, že s tým poloterénnym Sante Fe nebudem jazdiť po nespevnených komunikáciach a už vôbec nie po plážach. Nuž, nevyšlo. Účet ešte neprišiel, potom dám vedieť ako to dopadlo.

Mimochodom, priamo na tej nekonečnej pláži je aj letisko. Z ničoho nič vás predbehne malá cessna, zachraptí, len tak fukne a je v povetrí. Vodičom sa však doporučuje za pilotmi príliš nevykrúcať krky, aby nevbehli autom do mora, prípadne do slniacich sa Švédok.

Okrem morských pláží sú na Fraseri aj pláže sladkovodné. Pod ostrovom je obrovská cisterna s pitnou vodou a tá sa niekoľkými stovkami prameňov derie na povrch. Väčšina odteká bez úžitku do oceánu, zvyšok sa sústreďuje v superčistých jazerách. Spoločne sa v nich čľapocú ako jedna rozhádaná rodina ryby, korytnačky, dingá a turisti. Pre istotu každý osve.

Jaj veru, dobre bolo, ale krátko. V Sydney bude potrebné pomaly vymeniť tienistú stranu ulice za tú slnečnú, aby bol presun do práce ako-tak znesiteľný, no ani to človeku príliš nepomôže a čoskoro si bude musieť navliecť dlhý rukáv. Ale tak už to chodí, spravodlivosť neexistuje.

Na to som mohol prísť už v škôlke, keď mi veľkí chlapci po prvý raz čórli céčka.

Na základnej škole ich dievčatá nosili najmä na telesnej výchove, tak ako chlapci povinne nosili červené alebo modré trenírky. Telesná výchova, to bola vtedy najmä atletika – nútili nás behať, skákať, hádzať. Akoby som sa málo zadychčal počas víkendov. Aspoň že dve disciplíny mi šli dobre – skok do diaľky a skok do výšky. A neskôr aj skok do neznáma. To je vôbec môj najobľúbenejší šport. Hoci určite nepatrím do špičky. Do tej sa dostane len cieľavedomý jedinec. Jedno je však isté: okrem iných vlastností si skok do neznáma vyžaduje aj zdravú dávku naivity. A ja som dostal hádam až nezdravú dávku.

Na druhom stupni sme nacvičovali zostavu na spartakiádu. Nevedel som koľko iných družstiev po celej republike nacvičovalo tú istú, ale museli ich byť stovky. Napriek tomu mi ani vo sne nenapadlo, že by nás nevybrali až do Prahy. Triedy totiž niekedy dostávali za odmenu výlet do hlavného mesta na konci školského roka, ale vedel som, že spoliehať sa na takéto náhody by bolo bláznovstvo a vkladal som radšej všetky nádeje do spartakiády (zvláštna zmes naivnosti a pragmatizmu). A čo ma vlastne na stovežatej lákalo? Bola pre mňa vtedy čosi vzdialené, nedosiahnuteľné a exotické. Predstava desiatich hodín strávených vo vlaku, prvý závan slnečného a rušného veľkomesta, opustené nábrežia a tmavé uličky, to všetko ma vtedy napĺňalo pocitom úžasného dobrodružstva, väčšieho než plavenie sa po Amazonke. Obzvlášť v čase keď som mal prečítané všetky Foglarovky, ktoré sa mi dostali do ruky. Stínadla, ježka v kleci a Rychlé šípy som si automaticky spájal s Prahou. Všetky tie veže, tajné chodby, stoky – bisťu, niekde ten Foglar musel vziať inšpiráciu! A možno, možno to všetko niekde naozaj existovalo. Musel som to jednoducho preskúmať na vlastnú päsť.

Zasiahla však vyššia moc. Spartakiáda bola zrušená a po nej sa už žiadna nekonala. Škoda. Prvý raz som bol v Prahe až ako sedemnásťročný, a v tej dobe to už nebola Praha, ktorú som si vysníval dávno predtým – so Stínadlami a strateným ježkom v kleci…

To, že je Austrália tak ďaleko, má, ako som už spomínal, výhody i nevýhody. Napríklad mnoho bystrozrakých, jazyčnatých svokier ostane na druhej strane sveta a človeku sa tak akosi ľahšie dýcha. Na druhej strane, nemá kto postrážiť deti, keď si mladí potrebujú vyraziť. Alebo si vezmime pravidelný sobotný futbal s kamarátmi. Chceš ísť hrať futbal? Tak vo štvrtok rovno z roboty hajde na letisko! Po futbale sprcha a v utorok si späť ako na koni.

Veru, vzdialenosť je to veľká a dopravné prostriedky sú pomalé. A to ani nehovorím, ako by to vyzeralo, keby sa človek mal presúšať hore-dole po vlastnej osi. Určite by zodral niekoľko párov baťoviek. Na dôvažok, musel by sa naučiť dobre plávať. Alebo aspoň poriadne veslovať. A aj tak ktovie, či by sa sem úspešne dostal; austrálske pobrežné hliadky vybavené večne hladnými žralokmi ročne eliminujú desiatky amatérskych plavcov.

Preto by bolo dobré, aby veda a technika rýchlo pokročila. Ako napríklad pripojenie na internet. Pred desiatimi rokmi sme zaspávali pri modemoch, dnes máme ADSL2. Čo takto Sydney-Londýn štyristokrát rýchlejšie? Za päť minút povedzme. Teleporty by boli tam, kde sú dnes letiská, takže by sme na oboch stranách ešte pripočítali hodinu a pol v dopravnej zápche. Summa summárum, Sydney-Londýn za pekné tri hodiny a päť minút.

Redaktor z Londýna by tak mohol zavolať redaktorovi zo Sydney: “Dnes hrajú One Night Stand v Palladiu!” Redaktor zo Sydney by škaredo zaklial a o uprostred noci by sa vybral na druhú stranu sveta. Bol by tam akurát na ôsmu večer, do desiatej by si vychutnal špičkový kultúrny zážitok a ešte by to ráno elegantne stihol do práce. Pochopiteľne, neobišlo by sa to bez kruhov pod očami a možno aj poznámok kolegov, ale s tým by sa dalo žiť.

Aj s tým futbalom by to bolo jednoduchšie. Aj s tými deťmi, čo občas treba odložiť. Už len vyriešiť otázku bystrozrakých, jazyčnatých svokier…