Austrálčania sú odborníci na spoločenské podujatia. Najmä tie neformálne, na ktorých sa môžu primerane odviazať a nerobiť si ťažkú hlavu z toho, čo povedia, koľko vypijú a ako ako budú následne vyzerať. Možno práve preto sa mi medzi nimi v Austrálii páči.

Jedným z najpríjemnejších prejavov miestnej kultúry je organizované opekanie všetkého jedlého, spojené s intenzívnou konzumáciou piva, vína a prípadne aj iných — predovšetkých však alkoholických — nápojov. V miestnom slangu sa tieto akcie nazývajú poeticky barbie. Zúčastňujú sa ich pravidelne celé rodiny od novorodeniatok po babičky v invalidných vozíkoch.

Príprava na barbie sa bežne začína už niekoľko dní pred samotnou akciou: je potrebné zabezpečiť dostatok návštevníkov. To je poväčšine jednoduché, domino efekt je nielen efektný, ale najmä efektívny a keď zavoláte piatim ľuďom, môžete si byť istí, že sa dostavia aj ďalší. Príjemné je, že sa mnohí nepoznajú, alebo sa aspoň dlho nevideli a tým pádom je popri intenzívnom vyprázdňovaní pivových fliaš o čom hovoriť.

Apropo, pivové fľaše! Každý správny stolovník si uvedomuje, že je potrebné so sebou priniesť aspoň šestku, alebo, čo je spoločensky prijateľnejšie, rovno kartón (teda dvadsaťštvorku). Kto neprinesie pivo, je nadlho znemožnený a jedinou akceptovateľnou výhovorkou môže byť len cirhóza pečene dotyčného.

Okrem piva je nevyhnutnou súčasťou barbie mäso. Aj keď sa dá opekať kadečo, bez mäsa to celkom nejde. Ako som počas svojich empirických výskumov zistil, miestni majú radi mäso aspoň ako premierní Slováci, to jest veľmi. Alebo aj viac. Takže sa opeká všetko, špekáčiky, kurčiatka, bifteky, ražniči, rybky, čokoľvek, čo mraznička a supermarket ponúkli.

S pribúdajúcimi minútami oťažievajú zúčastneným jazyky i žalúdky, a preto je dôležité, aby sa mala spoločnosť kde zložiť. Ideálne je preto organizovať opekanie v parku. Rozsiahle austrálske parky sú na to samozrejme projektované a sú štandardne vybavené elektrickými grilmi, ktoré sú — ako inak — úplne zdarma!

Po štyroch až dvanástich hodinách obžerstva a krátkom schrupnutí, inými slovami po vydarenej akcii, keď je načim pobrať sa domov, hodovníci síce ledva nohami prekladajú, no na tvárach im žiari úsmev. Možno sa už tešia na ďalšie vydarené spoločenské podujatie. A ja sa určite rád pridám.

Minulý týždeň sa mi prihodila zvláštna vec. Podarilo sa mi spať sedem hodín. Že na tom nie je nič zvláštne? Vstal som dokonca päť minút pre zvonením budíka. Svieži, bez nutkania spať ďalších sedem hodín. Že na tom by ešte stále nebolo nič zvláštne? Dobre, konečne sa dostávam k pointe. Keď som dorazil do práce, prvá kolegova reakcia bola: “Dnes vyzeráš hrozne. Vážne unavene. Kruhy pod očami hovoria za seba.” Čože? Tak ja sa po dlhšom čase do sýtosti vyspím a vy takto? Veď ja vám ukážem! Večer som šiel na koncert. Netrval síce dlho, ale človek sa po koncerte pozabudne a zrazu sa rozvidnieva. Spal som iba tri hodiny, no na druhý deň nemal nikto nemiestne poznámky. Tak si vyberte.

Vedci vraj prišli na to, že dlhší spánok výrazne neprospieva. A kratší neškodí. Konečne výskum, ktorý mi hrá do karát. Niežeby som si rád nepospal. Najradšej by som pol dňa spal, a pol dňa len tak podriemkaval. To však nejde. Z praktických dôvodov by sa mi hodilo nespať vôbec. A určite nielen mne. Keby sme nemuseli spať, všetci by sme toho viac stihli. Prípadne nestihli, ako to už tak zvykne bývať. Hm. A viacej by sme toho spotrebovali (od jedla až po elektrickú energiu). A museli by sme si vymýšľať nové výhovorky (nikto by sa totiž nemohol vyhovárať na to, že zaspal). Prestalo by sa nám snívať. A prestalo by platiť, že ráno je múdrejšie ako večer. Zjavne som to vzal za nesprávny koniec. Tak teda ešte raz.

Možno by bolo lepšie, keby každý potreboval spať dajme tomu dvadsať hodín. Bez ohľadu na vek, farbu pleti či farbu auta (ako všetci vieme, v rôznych výskumoch a porovnaniach zohráva farba auta kľúčovú úlohu). Čo sa dá stihnúť za štyri hodiny? Nuž, dokopy nič. Naše nároky a ambície by úmerne k tomu poklesli. Chvalabohu. A vôbec. Načo štyri? Prečo nie rovno nula? Spime v jednom kuse, a budeme mať po starostiach. Bude sa nám iba snívať. Celý život by tak bol jeden veľký sen.

Pred chvíľou som sa vrátil z koncertu Depeche Mode vo Wembley aréne. Skvelý zážitok. Dúfam, že to nebol iba sen. Hodiny ukazujú dve. Jedna vec je istá: dnes toho opäť veľa nenaspím.

V nedeľu bolo krásne ráno a nadôvažok som sa prebudil s príjemným pocitom. Na hodinách svietilo desať a nejaké drobné, ale dobre som vedel, že je o hodinu menej. Bol to skutočne blažený pocit. Špeciálne jeho malá škodoradostná súčasť, vedomie, že v Európe sú na tom presne naopak a dnes spali o hodinu menej. A budú mať kratší víkend a do práce pôjdu v pondelok mrzutí. Možno aj budú vstávať za tmy. Che-che.

Keď som sa dosýta vyspal a otvoril som veko počítača, pozerám, a čas sa automaticky nezmenil. Ako to, vravím si prekvapene, mám problém s Macintoshom? Ako to?!! Nevie Macintosh zmeniť čas ako sa sluší a patrí, keď nadíde tá správna hodina? Budem ho musieť po siedmich týždňoch reštartovať? Budem ho musieť reklamovať?

Trocha znepokojený som zapol ten druhý počítač, ktorý normálne nepoužívam. S Windows. A i na ňom je však akosi príliš veľa hodín. Na jednej strane ma to upokojilo (Macintosh nie je o nič horší!), na druhej strane nie som o nič menej zmätený — čas sa predsa musel zmeniť! Vždy sa mení poslednú marcovú nedeľu. Pre istotu vykuknem z okna — na veži oproti už čas prehodili. Upokojil som sa. Ach, tie počítače. Je to vyriešené, všetko je v poriadku!

Pískajúc sa venujem lahodnému ničnerobeniu a času už nevenujem pozornosť. Aj keď… Ani na telefóne sa mi čas automaticky nezmenil ako zvykne. Až mi je to akési divné. Nedá mi to a rýchlo sa pozriem na internet. Konečne je to jasné — v Európe sa čas posunul, u nás však nie.

Moju mierne naštrbenú náladu zachraňuje skutočne len to, že Európania spali o hodinu menej. My sa však vyspíme o hodnu dlhšie až na budúci týždeň, keďže, celkom výnimočne, sa vlády troch východných austrálskych štátov (Nového Južného Walesu, Viktórie a Tasmánie) rozhodli tento rok prechod na bežný čas o týždeň odložiť. A prečo? Za všetko môžu televízne spoločnosti a ich mamon. Práve sa končiace Hry Spoločenstva by sa neadekvátne posunuli v programovej ponuke Spojeného kráľovstva, Indie a Bangladéšu. Je pochopiteľné, že jeden a pol miliardy potenciálnych divákov nemôže trpieť. Odtrpím si to za nich ja a mojich desať miliónov spoluobčanov v troch spomínaných štátoch.

Možno by mohli letný čas celkom zrušiť. Človeku zmena dvakrát ročne zbytočne naruší biorytmus. A čo je ešte horšie, tie neustále posuny (či ich absencia) majú neblahé následky na mrzútov ako som ja. A to ma, pochopiteľne, trýzni najviac.

Raj si predstavujem ako miesto, kde sa nepretržite oslavuje. Len som si nie istý akým spôsobom. Iste nemusím pripomínať, ako také oslavy na našej rodnej hrude zvyčajne prebiehajú. A končia. “Fero, nože sa neondej sa. Poslednú, kapurkovú,” kričí Števo. Ozaj vážne poslednú. Desať a dosť. Hoci sa Fero ešte ani nedopracoval ku kapure, čiže bráne.

Dôvodov na oslavy v bežnom živote je neúrekom. Najčastejšie sú to narodeniny a meniny. Niektoré meniny sú z historických dôvodov všeobecne uznávané takmer ako sviatok - napríklad na Štefana, alebo na Jozefa. Akosi sa očakáva, že budú všetci oslavovať a na druhý deň sa zotavovať. Samozrejme nikto nikoho nenúti, božechráň, ale po slabej polhodinke už platí staré známe: kto nepije s nami, pije proti nám. Koho zaujíma, že nepoznáte oslávenca, že ste autom, a práve ste prišli z Hagensovej výstavy o plastinácii, kde ste na vlastné oči videli aké divy alkohol dokáže vytvoriť. No na moj veru, takých už tu bolo. Samé výhovorky. Len sa Ďurko nesmieš báť, odpor treba prekonať, nesmieš sa ty od nás takto dištancovať! Navyše, ráno v práci aj tak nikoho nebude zaujímať vaša zvesená hlava a kruhy pod červenými očami. Všetci, vrátane šéfov, majú dosť problémov s vlastným tráviacim ústrojenstvom. Raz darmo, v zdravom tele zdravý duch.

Nepochybujem, že by sa meniny ujali aj u Angličanov, ktorí sú o ne ochudobnení (tí tiež využijú každú príležitosť doriadiť sa). Tento rok som potlačil nutkanie oslavovať tie svoje a strávil som ich prakticky. Hľadaním podnájmu. Poniektorí tvrdia, že nie je nič ľahšie ako nájsť si v Londýne podnájom. Takých expertov som už počul aj v Prahe. Iba blázon by im uveril. Teda pokiaľ máte isté nároky a neberiete čo vám príde pod nohy. Či pod ruky. Nie som veľký fanúšik hľadania a sťahovania sa, ale zmena je život a človek niekde musí bývať. Na druhej strane, aspoň mám takto možnosť spoznať časti Londýna, do ktorých by som inak asi ani nezablúdil.

Náhoda chcela, aby som pri tom mojom hľadaní stretol chlapíka z Adelaide. Bol sa pozrieť na tú istú izbu ako ja. Skončili sme spolu na pive. Vraj kedysi strávil tri týždne v Nimbine, zvláštnom austrálskom mestečku, o ktorom som už kdesi čítal, ale nespomeniem si kde ani keby ste ma rozkrájali. Uvažoval dokonca o Nimbine napísať knižku. Bol by to vraj raj na zemi, nebyť polovice obyvateľstva závislej na drogách. Zdá sa, že to s tým hýrením a oslavovaním prehnali. Jeden by povedal, že to miesto stihol biblický osud. Ostatne, tak ako každý iný raj na zemi…

Pred mesiacom som bol na výstave príznačne pomenovanej Úžasné ľudské telo. Ako je z názvu zrejmé, vystavovanými objektami boli práve úžasné ľudské telá. Len trocha umelé a celkom mŕtve.

Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia nemecký patológ Dr. Gunther von Hagens vynašiel revolučnú metódu konzervovania ľudského tela nazvanú plastinácia.

Plastinácia funguje približne nasledovne: nič netušiaci budúci exponát sa ponorí do acetónu a voda a tuk v tele sa acetónom pomaly nahradia. Následne v druhom - tvorenom primárne tekutým plastom - kúpeli vo vákuu začne acetón vrieť a tekutý plast preberie jeho miesto v tele. A je vymaľované. Výsledný produkt nezapácha, nerozpadá sa, nehrdzavie a dá sa úspešne presúvať po celom svete za účelom rozširovania vzdelanosti a veľkosti konta majiteľa výstavy.

Ponechajúc stranou kontroverzné otázky etiky a domnelú či skutočnú morbídnosť vystavovania takýchto umelohmotných hračiek, živý človek si z výstavy čosi odniesť môže (určite však nie vystavované exempláre). Slabšie povahy silné nutkanie na vracanie, závrate a prípadné mdloby, tí ostatní možno i rozšírenie obzorov a nové poznatky.

Nejde len o to, že človek zistí ako to má celé v tele usporiadané a pozapájané. Je to dôležité, ale posolstvo sa skrýva v čomsi inom. Súčasťou výstavy sú totiž aj vzorky vnútorných orgánov - obličiek, žalúdka, pečene, pľúc, srdca, a podobne. A na porovnanie, orgánov zdravých a orgánov, ktoré boli podrobené, povedzme to eufemisticky, výraznejšiemu opotrebeniu. Fajčiar si môže porovnať svoje pľúca so nefajčiarskými. Notor si môže úspešne zahrať populárnu hru “nájdite tisíc rozdielov medzi dvoma pečeňami”. A citlivé duše so zlomenými srdciami majú možnosť zistiť, že sme na tom všetci takmer rovnako.

Určite, mnohí sa počas prehliadky pozastavia a zamyslia, keď vidia, kam ich nezdravý životný štýl speje. Narýchlo prídu na um záväzky a sľuby. Ale niekedy to nie je až také jednoduché. Návštevník prejde dverami, zaradí sa späť do davu, nadýchne sa zhlboka mestského smogu, v stánku pri výstavisku si narýchlo hodí do žalúdka šťavnatý hamburger naolejovaný majonézou, zaleje ho mierne presladeným bublinkatým nápojom, sadne do auta a odvezie sa späť domov pred televíznu obrazovku.

A nasledujúci deň si možno už ani nespomenie, že súčiastky, ktoré v sebe má, sa poväčšine nedajú nahradiť čímsi umelým.

Alebo dajú, ale je možné, že to bude len pre potreby nejakej ďalšej výstavy.