Každý rok, druhú stredu v marci, je v Anglicku takzvaný No Smoking Day. Deň, keď sú fajčiari vyzvaní odložiť cigarety nadobro. Alebo aspoň v ten jeden deň. Ubehlo len pár dní od tohtoročného a už som natrafil na perličku o NR SR, citujem: “Poslanci už druhý raz porušujú v parlamente zákaz fajčenia, ktorý sami zákonom nariadili. Už niekoľko mesiacov si opäť zapaľujú cigaretu priamo v budove, hoci to majú zakázané. Za každú cigaretu by tak podľa protifajčiarskeho zákona mali zaplatiť päťtisícovú pokutu. Tej sa však vyhnú pretože majú priestupkovú imunitu.”

Všetci máme svoje neresti. Niet divu, že poslanci vďaka tým svojím (a nejde len o fajčenie na verejných miestach) porušujú zákon. Majú predsa náročné povolanie a je v záujme nás všetkých, aby sme nad tým zažmúrili oko. Veď oni za nás dokonca aj myslia. O pár rokov dopredu. Vykladajú si Orwella moderným spôsobom a pochopili, že aj v demokratickom systéme sa oplatí zaviesť to čo platí v totalitnom: že niektorí sme si jednoducho rovnejší. Zaviedli si priestupkovú imunitu priamo do ústavného zákona. Jediný priestupok, za ktorý budú môcť byť potrestaní, je šoférovanie pod vplyvom alkoholu.

Človek je bytosť nedokonalá. Doteraz som si však myslel, že práve preto sa má celý život zdokonaľovať a pracovať na sebe. Obzvlášť na svojom charaktere. Aj keby to malo sem-tam bolieť. A ak je nadaný a výnimočný, byť príkladom nie len pre svoje deti, ale aj pre ďalšie generácie. Ako je dnes pre mnohých príkladom Socrates, Galileo, Goethe alebo Benjamin Franklin. Ja viem, šokujúci názor. Priam primitívny. Budem ho musieť včas prehodnotiť. Najlepšie asi bude zbaviť sa ho, raz a navždy.

Okrem skutočností, na ktoré mám mylný názor, existujú také, ktoré som ani nikdy nepochopil. Minule sme sa naťahovali o značení poludnia a polnoci v dvanásťhodinovej konvencii. Prečo je poludnie 12pm a nie 12am? Nesedelo mi to a nedávalo zmysel. A takých vecí existuje viacero. Ako napríklad nekonečnosť vesmíru, antihmota, alebo teória atómu. Netrápi ma to, hoci niekedy sa to nevypláca. Nevyplatilo sa mi to na chémii na strednej škole. Keďže mi atóm, ktorý sme preberali azda hneď na prvej hodine, nešiel do hlavy, považoval som za zbytočné učiť sa zvyšok. Načo sa budem zbytočne pachtiť, keď neviem dostatočne pochopiť taký elementárny jav? Tak sa stalo, že náš učiteľ chémie to už jedného dňa nevydržal a počastoval ma pri jednej odpovedi pätorkou. Vyzeralo to, akoby ju dával prvý raz v jeho živote. Ale na konci roka, keď to bolo medzi dvojkou-trojkou mi dal jednotku. Prekukol ma a pochopil, že nemá cenu kaziť mi život, lebo budem mať ešte veľa príležitostí pokaziť si ho sám až budem chcieť. Taký to bol charakter. Skvelý človek!

Nebudem si ďalej kaziť život. Je načase dať sa na politiku. Zbavím sa niektorých predpotopných názorov a naučím sa prevracať kabát. Človek sa predsa učí celý život.

Celosvetové média posledné týždne bombardujeme sloganom “kde do pekla trčíte?” a pomaly sa nám to začína vyplácať. Len za posledný týždeň nás prišli pozrieť Bono s rodinou (rozhodol sa vziať deti do ZOO) a neskôr priletela i sama kráľovná, ktorá pre zmenu už dlho nebola v opere. V britskej televízii si nemohla náš impozantný šot pozrieť, pretože neprešiel cenzúrou a to zrejme podnietilo jej zvedavosť. Iste, oficiálne sem prišla otvoriť hry Spoločenstva (niečo ako lokálna olympiáda) – ale, prosím vás, kto by naletel na taký priehľadný fígeľ!

Tá čoraz slávnejšia reklama nie je až taká prekvapivá; mihne sa v nej práve to, čo si bežný cudzinec asociuje s Austráliou – pláže, koralové útesy, žraloky, kengury, neobývané polopúšte, novoročný ohňostroj v Sydney, atď. Cudzinec však netuší, že existujú aj miesta, ktoré pre istotu netreba až tak tak tlačiť do popredia. Čo ak by sa potom už turistom nechcelo odísť?

Jedným z takých miest je Nimbin. Maličká dedina na severovýchode Nového Južného Walesu neznalým nič nepovie. Za posledných tridsať rokov sa však stala významným centrom alternatívnej kultúry. Aby som sa presnejšie vyjadril, približne 100% obyvateľov hulí trávu.

Prišlo k tomu náhodne, ako to neraz s osudovými udalosťami býva. V máji 1973 sa tam konal austrálsky Woodstock nazvaný Aquarius Festival. Organizovaný študentským hnutím, Aquarius bol prejavom túžby po lepšom živote v súžití s prírodou. Bolo aj proti čomu protestovať, keďže stále ešte prebiehala Vietnamská vojna a kde-tu sa v nej mihol aj Austrálčan, a to najmä na tej nesprávnej, imperialistickej strane.

Trocha oneskorení hippies si v Nimbine prišli na svoje. Dalo sa tam bez obáv pred stíhaním inhalovať THC a miesto bolo ako stvorené na pestovanie konope. Hodinu cesty autom od civilizácie, ukryté v slnečnom, úrodnom údolí pod nevysokými horami s dostatkom vlahy. A tak sa mnohí po skončení festivalu rozhodli, že neodídu. Možno niektorí odísť ani nevládali, takže sa stala z núdze cnosť, ale to sa dnes už nedozvieme.

Za tridsať rokov sa pôvodne ospalá subtropická dedinka zmenila na centrum marihuanovej kultúry. Obyvatelia si trávu pestujú a ponúkajú ju bez ostychu všetkým náštevníkom bez rozdielu veku, pohlavia, rasy či náboženského presvedčenia. Ujde sa všetkým, ktorí majú záujem. Zapáliť si možno kdekoľvek a nikoho to nepohorší. Netrápi to dokonca ani políciu. Tá má síce základňu (starší polorozpadnutý bungalov) na okraji dediny, ale do života jej obyvateľov sotvakedy zasahuje. Toleranciu presadzuje obyvateľstvo, toleranciou sa riadi i ruka zákona. A tak k hlavným atrakciám patria konopný bar, konopné veľvyslanectvo, a niekoľko konopných kaviarní. K tomu treba pripočítať výrobu konopných odevov, niekoľko galérií, a kolorit dotvárajú samozrejme hudobné festivaly.

No napriek neoceniteľnému čaru a výnimočnej atmosfére si asi Nimbin necháme pre seba. Bude to naše malé tajomstvo. Ak by sme do celého sveta hulákali “kde trčíte?”, mohlo by sa nám poľahky stať, že by sme tam mali plno. A čo je ešte horšie, ako by sme sa tých turistov potom zbavovali? Radšej nech sa zájdu pozrieť na pláže, operu a Uluru a potom nech uvoľnia miesto ďalším. Pribalíme im zo dva bumerangy a nafukovaciu kenguru a budú na nás v dobrom spomínať po zvyšok života.

A všetko bude tak ako má byť.

Človeku sa počas života vkus mení. Niekedy plynule, niekedy skokmi. Poznáte to. Takisto sa stáva, že niečo vás na prvý raz nezaujme, a nakrátko potom, po dvoch-troch ďalších šanciach je to zrazu obľúbená záležitosť. Mne sa to stáva často. Okrem filmov. Tým totiž dávam druhú šancu výnimočne. Tou výnimkou v tomto roku je The New World.

Musím povedať, že síce na mňa po prvom zhliadnutí zapôsobil, ale zároveň som bol zmätený. Boli v ňom momenty, ktoré by som vypustil; ktoré mi nesedeli; pri ktorých som sa cítil akosi nesvoj. Zároveň momenty, keď som bol úplne pohltený atmosférou; keď som chcel byť na mieste činu; aj momenty, keď sa mi tisli slzy do očí. Film je dlhý, pomalý a svojrázny. No rozhodne well-crafted, ako zvykne Craft Well hovorievať. Režisér Terence Malick nie je žiaden nováčik. Aj keď je to iba jeho štvrtý film za 33 rokov režisérskej kariéry (je kariéra v jeho prípade vôbec adekvátne slovo?). Mimochodom, svoj scenár nechal ležať v šuplíku dobrých 25 rokov.

New World nie je obyčajná historická dráma. Malick sa síce snaží držať známej (do istej miery) histórie, ale na jej pozadí rozbieha svoju lyrickú verziu osudov troch hlavných postáv, ktorými sú kapitán John Smith (Colin Farrell), neskorší prisťahovalec John Rolfe (Christian Bale) a hlavne Pocahontas (Q’Orianka Kilcher).

V roku 1607 Angličania založili Jamestown (dnes štát Virginia), čo bolo ich prvé úspešné osídlenie v Amerike. Hoci zo začiatku to tak nevyzeralo. Angličania prichádzajú do nového sveta a nevedia si poradiť s prírodou a podmienkami. Kapitán John Smith sa dostáva na miesto kde nemá čo hľadať a má byť popravený domorodcami. Lenže na žiadosť Pocahontas, dcéry náčelníka, sa tak nestane. Smith ostáva nejaký čas s kmeňom, je očarený jednoduchým spôsobom života a najmä Pocahontas. Má pocit, že by stálo zato zvoľniť, lenže jeho minulosť a ego víťazí, vyberá sa na ďalšiu výpravu a Pocahontas opúšťa. Tá musí pre zmenu opustiť kmeň, ktorý zradila, keď pomohla Angličanom a ostáva v Jamestowne. Vydáva sa za Johna Rolfa, je pokrstená – dostáva meno Rebecca – a neskôr spoznáva pre ňu nový svet, ktorým je Anglicko.

To je v krátkosti dejová línia, viac-menej tisíc krát predtým opísaná v iných podobách. Stojí však zato pozrieť si aj túto. Malick totiž vytvoril svoju osobitú verziu, ktorá potrebuje priestor pre zapojenie všetkých zmyslov. Už sa teším až si New World pozriem druhý raz.

Festival gejov a lezbičiek Mardi Gras patrí k Sydney podobne ako dopravné zápchy k pražskej magistrále alebo Luník IX ku Košiciam. Každoročne vrcholí veľkolepým sprievodom cez Oxford St – šesťtisíc poloobnažených indivíduí mašíruje hore ulicou ako v prvomájovom sprievode. Len nemávajú súdruhom na tribúnach, pretože na Oxford St nie sú ani súdruhovia, ani tribúny.

Mnohí moji homosexuálni spoluobčania sa na túto akciu chystajú niekoľko mesiacov vopred, pripravujú si program, choreografiu hádzania zadkami a vyzývavé kostýmy. Niektorí, povedzme si otvorene, že lenivší, však len navštívia požičovňu, zaplatia pár miestnych chechtákov, hodia na seba obtiahnuté čierne kožené nohavice a rovnako nepohodlné čierne tielko a sú vybavení, môžu sa ísť promenádovať.

Tí najlenivejší prídu do požičovne prineskoro a čierne kožené nohavice už nie sú. Tak sa musia uspokojiť s kostýmom policajta, či vojaka. Prípadne stavbára. Motorkára. Alebo indiána. A keď sa minie všetko šatstvo Village People, na dračku ide to najlepšie z Modrej ústrice. Následne retroštýl sedemdesiatych rokov. Potom šesťdesiatych. A napokon už niet takmer nič, tak je zúfalcom dobrá aj morská panna. Alebo Dracula. Obľúbené sú aj masky prezidentov (George) a predsedov vlád (náš vlastný John). Kto chce provokovať, príde ako kňaz, prirodzene s odhaleným pozadím, alebo, ak sa jedná o dámu, tak ako mníška, prirodzene s odhaleným popredím.

Našťastie, nikto sa ani neobzrie po odeve toho frajera, čo ho pred takmer tridsiatimi rokmi našli objímať záchodovú misu bez známok života. Veď viete ktorého myslím.

Ale späť k Mardi Gras! Po chodníkoch a na balkónoch postáva okolo pol milióna ľudí, ktorí si to divadlo každoročne nenechajú ujsť. Niekedy sa pýtam, či ich zaujímajú alegorické vozy a tanečná technika účinkujúcich, alebo ich holé zadky a predky. Skúsim niekedy v budúcnosti krátku anketu.

Mimochodom, viete prečo sú všetci mašírujúci takí vytešení? Na to som už prišiel:

Z toho, že sa môžu predviesť? Pravdepodobne aj. Z drog? Možno. Ale hlavným dôvodom je, že vlastne len pochodujú na akciu. Ponáhľajú sa baviť sa! V polovici Oxford St zahnú doprava a za pätnásť minút sú v štúdiách spoločnosti Fox. A tam, v niekoľkých obrých halách, sa koná tá skutočná zábava. Párty až do skorých popoludňajších nasledujúceho dňa, najväčšia diskotéka homosexuálov na tejto planéte.

A na to sa už oplatí sa oháknuť.

Dan Flavin bol minimalista. Prišiel, videl, zvíťazil. V šesťdesiatom treťom si povedal, že bežne dostupné žiarivky nie sú na zahodenie. A tak ich zahodil do kúta. Krucišpagát, to nevyzerá zle!, povedal si a vytvoril svoje prvé inštalácie. Tak nejako sa to mohlo odohrať.

Bol som sa pozrieť na jeho súhrnnú výstavu Retrospektíva v Hayward Gallery. Výstava začína jeho prvými prácami, postupne graduje až po práce zo začiatku deväťdesiatych rokov a končí zbierkou kresieb, náčrtkov a návrhov (od pastelu na čiernom papieri, až po obyčajné guľôčkové pero v zápisníku).

Prvá práca, ktorá mi udrela do očí (a to vám poviem, neónové trubice vedia pekne udrieť do očí), bola red and green alternatives (to Sonja) z 1964. Venoval ju svojej prvej (vtedajšej) manželke. On takmer každú prácu niekomu venoval. A niekedy sa ani neunúval dať im názvy. Často ich nazval jednoducho untitled. Krucifix, tomu hovorím nespravodlivosť. Prečo som sa predsa len nedal na to výtvarné umenie. Každú prácu by som mohol len tak kdekomu venovať a navyše nemusel vymýšľať názvy. Ale kdeže, musel som objaviť gitaru a s ňou strasti písania pesničiek. Pesničky totiž majú svoje pravidlá. Za prvé, každá potrebuje regulárny názov. Taká maličkosť, ale dôležitá. Za druhé, nemôžete každú každučkú pesničku niekomu venovať. Kto to kedy videl? Nezabúdajte však na to najdôležitejšie – na obsah. Keď chcete niečo venovať, musíte to niečo najprv vytvoriť. Nech už je to pesnička, kniha alebo film. Vezmime si nasledujúci príklad. Predstavte si, že ste boli na výstave a chcete tým začať svoj stĺpček, ktorý píšete do pochybného magazínu. No len si to predstavte. Že neviete? To je v poriadku, aj mne to robí problémy. Ale skúsme to. Uvoľnite sa. Spravte si kávu. Ach tak, vy pijete iba čaj.

Na začiatku píšete čo vám napadne. Chápem, veríte, že kvalita sa rodí z kvantity. Spláchli ste už tri verzie a štvrtá konečne vyzerá sľubne. Na konci však prichádza neľútostná úprava. Zrazu vidíte, že ste použili podozrivo veľa prebytočných slov, prísloviek, cudzích slov, dlhých slov, a o hlave a päte radšej pomlčme. Najhoršie na tom je, že ste odbočili od témy o 180 stupňov. Ako zvyčajne. Namiesto venovaniu sa venujete sprostostiam. Po preškrtaní vám zostala jedna holá veta. Lenže už je prineskoro. Je päť minút pred dvanástou – teda uzávierkou – a vy odovzdávate ten váš nepodarok. Nehnevajte sa na mňa, ale váš prístup sa mi vonkoncom nepáči. Kam sa podela vaša dôstojnosť? Ako môžete takto žiť? To bude určite tým vaším zeleným čajom!

Vrátim sa ja radšej naspäť k Flavinovi, aj tak mi ostáva už iba pár minút do uzávierky. Priamo na výstave si môžete vytvoriť vlastnú inštaláciu (online), a samozrejme niekomu ju venovať. Neodolal som a jednu si vytvoril a venoval…